Homília - 1. adventná nedeľa (C)

1 Sol 3,12-4,2

2.12.2012, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Asi všetci poznáme slová z evanjelia, že keď nebudeme ako deti, nevojdeme do Božieho kráľovstva. Väčšina ľudí tieto slová nechápe. Predstavujú si, že by ako deti boli na niekoho odkázaní a museli by poslúchať, a to sa im nepáči. Pritom si ani nevšímajú, ako poslúchajú vo firme, ako poslúchajú politikov a rôznych lobistov, čo z pozadia ťahajú za nitky, a tiež médiá, ktorými sa nechajú vodiť za nos. Ja som si na slová o deťoch spomenul na začiatku adventu, lebo myslím na to, ako je dobré mať zasa život pred sebou, byť zasa na štarte, pokúšať sa niečo pekné objaviť a niečo dobré urobiť. Opäť a nanovo. Na takýto postoj myslel Ježiš, keď hovoril o deťoch, že im patrí Božie kráľovstvo. Myslel na ľudí, ktorí sa nechcú cítiť starí, na ľudí, ktorí chcú znovu začať, ktorí sa vedia tešiť na budúcnosť a zároveň ju chcú spoluvytvárať.

Advent sa zjednodušene chápe ako obdobie prípravy na Vianoce. V skutočnosti je advent obdobie, ktoré nám vo svojej symbolike pomáha opäť prežiť, že sme ako deti, ktoré majú všetko pred sebou. Môžeme opäť začať, opäť sa otvoriť budúcnosti, ktorú my kresťania nazývame aj Božím kráľovstvom. Apoštol Pavol nám o tom v Liste Solúnčanom píše: „Nech Pán posilní vaše srdce, aby vaša svätosť bola bezúhonná pred Bohom, naším Otcom, keď príde náš Pán Ježiš so všetkými svojimi svätými“. Všimnime si, čo bolo dôležité pre apoštola. Bola to príprava na stretnutie s Ježišom. Pritom treba pripomenúť (podobne ako minulú nedeľu na sviatok Krista Kráľa), že sa nemyslí úzko na stretnutie s Kristom ako súkromným „kráľom našich sŕdc“, na stretnutie s ním len v duchovnom prežívaní, ale na stretnutie, ktoré sa udeje na verejnosti a v dejinách. Iste, duchovné prežívanie vzťahu k Ježišovi, to modelovanie nášho života v nasledovaní Ježiša, naša osobná viera v Boha skrze neho, to všetko je veľmi dôležité, ale zároveň toto prežívanie a táto viera nemôžu zostať len duchovné a súkromné. Naša viera má byť poznateľná, naša viera má meniť svet. V tomto zmysle máme stretnúť Krista na verejnosti a v dejinách.

Ako si také stretnutie máme predstavovať? V Liste apoštola Pavla Solúnčanom čítame, že Pavol si toto stretnutie spočiatku predstavoval ako veľmi blízke; počítal s tým, že ho zažije za svojho života. O vzkriesenom Ježišovi veril, že nás vedie svojím Duchom a že čoskoro príde, aby sa pred svetom prejavil ako víťazný Pán. Prví kresťania si to mohli predstavovať podobne, ako keď cisár po víťaznom boji prichádzal domov a Rimania ho vítali v triumfálnom sprievode. Zväčša postavili tzv. víťazný oblúk, popod ktorý tiahol slávnostný sprievod a na oblúku boli zavesené trofeje z víťaznej vojny. Pavol v Prvom i Druhom liste Solúnčanom si predstavuje takýto triumfálny Kristov príchod, keď v jeho sprievode ako víťazné vojsko pôjdu anjeli a svätí – tí, čo umreli v Kristovi, i tí spravodliví, ktorí budú nažive. Na toto stretnutie s Kristom nebolo možné čakať pasívne, preto Pavol cielene budoval kresťanské farnosti ako nové občianske spoločenstvá, kde sa občianstvo nezískavalo dedične, ani cez majetok, ani potvrdením úradov, ale z viery. Táto viera sa ako nové konanie mala poznať podľa zmeneného správania, najmä podľa vzájomnej lásky kresťanov, ale nielen medzi nimi, lež ako sme čítali: aj v láske voči všetkým (1 Sol 3,12).

Pavol svoj List Solúnčanom napísal niekedy v zime r. 50 v 1. st. n. l. (je to najstarší spis celého NZ). On i ostatní kresťania sa neskôr vo svojich predstavách o príchode Krista posunuli. Zriekli sa predstavy o jeho skorom príchode, nevzdali sa však presvedčenia, že v tomto svete, taký aký je, sa nemáme usadiť a byť v ňom spokojní. Je to svet, o ktorý treba bojovať podobne, ako bojujú vojaci o nové územie a obsadzujú ho pre svojho panovníka. Kresťania to však nerobia vytláčaním nekresťanov zo svojho priestoru, ale spôsobom svojho života obsadzujú v tomto svete priestor pre Krista a idú mu v ústrety. Nemecký jezuita Alfréd Delp sa raz vyslovil: „Kto nemá odvahu tvoriť dejiny, stane sa ich úbohým predmetom.“ Čo tým myslel, ľahšie pochopíme, keď si povieme, že Alfréd Delp to napísal v nacistickom väzení v Berlíne, kde čakal na smrť. Popravili ho 2. 2. 1945. Ako kňaz a jezuita sa zaujímal o sociálne problémy, pričom odmietal marxizmus i kapitalizmus a hľadal tretiu cestu cez humanizmus podložený vierou v Boha. Jeho zodpovednosť za spoločnosť ho v čase Hitlerovej moci priviedla do skupiny ľudí, ktorí odmietali nacizmus. Zatkli ho v súvislosti s neúspešným atentátom na Hitlera, keď našli jeho meno v zápisníku jedného z vysokopostavených dôstojníkov, ktorí sa postavili proti Hitlerovi.

Alfréd Delp počas svojho posledného adventu napísal: „Advent je čas, ktorý nami zatrasie tak, že sa následkom tohto otrasu staneme pozornými voči sebe a začneme vnímať, ako veľmi náš svet potrebuje zmenu čiže Boží príchod.“ Nech je, milí priatelia, aj náš tohoročný advent takýmto zatrasením pre nás, aby sme sa neprispôsobili svetu, ale svet prispôsobili Kristovi, a tým ho učinili viac Božím i ľudským zároveň.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves