Ako sa cítime deň pred Vianocami? Deti na moju otázku odpovedia: Tešíme sa. S deťmi je to totiž tak, že ak majú čo len trochu normálne detstvo, sú obklopené starostlivosťou a láskou. Nemajú čierny pohľad na svet. A Vianoce sú pre deti vyvrcholením zážitku starostlivosti a lásky. Niektorí dospelí si pri mojej otázke asi pomyslia na to, či už majú všetko prichystané, čo podľa zvyklostí k týmto sviatkom patrí (upratovanie, darčeky, výzdoba, pečenie), ale ja sa na toto nepýtam. Pýtam sa, ako sa cítime pred Vianocami, keď my dospelí na rozdiel od detí poznáme svet aj z tej temnejšej stránky. Či aj napriek tomu veríme, že môžeme byť, že sme obklopení starostlivosťou a láskou.
Čítali sme dnes úryvok z Listu Hebrejom. Tomuto listu som sa viackrát venoval pred niekoľkými týždňami počas mojich nedeľných príhovorov. List napísal židovský kňaz, ktorý sa stal kresťanom, pre iných židov (Hebrejov), čo sa stali kresťanmi. V tom dnešnom úryvku autor listu vkladá Ježišovi Kristovi do úst zvláštnu modlitbu: Bože, viem, že obety v chráme nechceš. Ale dal si mi telo, aby som plnil tvoju vôľu. Áno, chcem plniť tvoju vôľu...
Náboženské obety sú vlastne skutkami nedôvery, skutkami úzkosti a strachu človeka, ktorý sa doprosuje milosti a ospravedlnenia. Vždy znova, lebo život je opätovne ťažký a hriechy bývajú veľké a strach zo života ešte väčší. Nie, hovorí Ježiš, Boh nechce obety, on chce mňa, mňa v tele, teda konkrétny život, taký, v ktorom sa plní jeho vôľa. Ale ako sa plní táto vôľa? Máme v slovenskom katolíckom spevníku jednu pieseň (je síce pôstna, nie adventná), a tam sa spieva: „Lásku láskou mu zbožne splať, seba dal za teba: čo mal viac dať?“ (JKS 166) Takže Božia vôľa sa plní tým, že na lásku odpovedám láskou. Ježiš už odpovedal – to vraví tá pieseň, a na nás sa kladie otázka: čo viac mal dať? My odpovedáme, že nič viac, že nič viac sa nedá dať, že môžeme len s vďakou sledovať, čo to robí s nami, nakoľko nás to premieňa a mení, ak veríme, že Ježiš láskou naplnil Božiu vôľu.
Ako sa cítime deň pred Vianocami? Mnohí vieme povedať, že máme za sebou ťažký rok. Za seba tiež poviem: bol ťažký, jeden z najťažších. Viac to spôsobili niektorí ľudia ako iné okolnosti. Ale hovorí sa, že na tmavom pozadí lepšie vynikne svetlo. Hviezdy sú nad nami aj cez deň, ale vidíme ich až v noci. Podobne je so svetielkami starostlivosti a lásky, ktoré my dospelí objavujeme, za ktoré sme vďační, a ktoré sa usilujeme prenášať do svojho života. Takže, odpovedám: Cítim sa nádejne, učím sa vidieť znaky nádeje.
Včera sa u mňa zastavil priateľ z Viedne. Priniesol so sebou aj knihy od bývalého biskupa z Innsbrucku, Rheinholda Stechera. Jedna knižka je o Vianociach. V nej biskup Stecher píše, čo ho vedie k tomu, aby nebol napriek mnohým trápeniam a sklamaniam pesimistom. Ako prvé uvádza, že si medzi ľuďmi všíma (všeobecne v spoločnosti, nielen medzi veriacimi) nespokojnosť so svetom, narastajúce vedomie, že svet bez viery, bez dôvery v niečo pekné, je prázdny. Nespokojnosť nevyzerá pozitívne, ale v hĺbke je, lebo ľudí núti obzerať sa po východisku. Ako druhé, čo ho vedie k nádeji, uvádza solidaritu – že ľudia sa nechávajú pohnúť k solidarite, často aj pre ľudí na druhom konci sveta (ako my pre deti v Guatemale). A ako tretie uvádza úsilie o správnu motiváciu. Tým myslí, že ešte nedávno ľudia verili v pokrok, v moc človeka nad prírodou a tešili sa z konzumácie vecí, ktoré poskytovala rozvinutá spoločnosť. Dnes sa mnohí pýtajú na motiváciu, pýtajú sa na zmysel – vo vede, ekonomike, politike, v turizme i ohľadom životného prostredia. Pýtajú sa na etické oporné body, lebo čas bezstarostného hnania sa vpred, je preč.
Zdravá nespokojnosť, solidarita a hľadanie etickej motivácie toho, čo robíme, do čoho sa púšťame, sú znameniami nádeje. „Nariekania a žaloby slúžia smrti, nie životu“, píše Stecher. „Negatívne afekty nepohýnajú veci k lepšiemu. To, čo potrebujeme, je cit pre dobro, radosť z neho a vďačnosť.“ (R. Stecher, Das Geschenk der Weihnacht, Freiburg im Br. 1991, 20.) Takto sa chceme cítiť deň pred Vianocami – nádejne, so zmyslom a pozornosťou pre dobré, a napriek všetkému, čo máme za sebou, vďační.