Väčšina našich veriacich ľudí má zo všetkých sviatkov najradšej Vianoce a všetko, čo k Vianociam patrí: Slávnostné omše, dieťa v jasličkách, koledy, darčeky, dobré jedlo... Určite sa môžeme tešiť, že práve kresťanstvo si vytvorilo takéto sviatky s takou bohatou tradíciou. Súčasne však netreba kresťanstvo stotožňovať len s tým obrazom, ktorý o ňom vytvárajú naše vianočne tradície.
Kto sa chce dozvedieť viac o kresťanskej viere, môže to spoznať aj prostredníctvom dnešného sviatku sv. Štefana. Štefana nazývame prvým kresťanským mučeníkom. Mučeníkov, teda ľudí, ktorí zomreli násilnou smrťou pre svoje presvedčenie, má temer každá názorovo aktívna skupina: židia, kresťania i moslimovia, a tiež rôzne politické skupiny. Treba však povedať, že k mučeníkom nemožno počítať ľudí, ktorí svoje názory a vieru presadzujú násilím. Skutočný mučeník je len ten, kto svoje názory hlása nenásilne, s láskou slúži blížnym, a súčasne, ak sa mu za jeho dobrú snahu dostane odmietnutia, zotrvá pri svojej viere aj za tú cenu, že mu chcú druhí ublížiť.
Štefanova smrť súvisela priamo s tým, že sa nadchol pre Krista a stal sa jedným z najaktívnejších členov prvého kresťansko-židovského spoločenstva v Jeruzaleme. Zomrel asi len štyri roky po Ježišovi (r. 34). Nevieme, či poznal Ježiša osobne, alebo ho spoznal až cez ohlasovanie Petra a ostatných apoštolov. Kresťanské spoločenstvo sa vtedy skladalo len zo židov, takže kresťanov tých čias si treba predstaviť ako ľudí, ktorí sa modlili to isté, čítali tie isté knihy a chodili do tých istých synagóg ako ostatní židia. Rozdiel spočíval v tom, že na rozdiel od ostatných židov kresťania hlásali, že Ježiš je Kristus (Sk 5, 42), čiže Mesiáš, čiže ten, cez ktorého Boh záväzne koná medzi ľuďmi. Nešlo, samozrejme, len o nejaký teoretický problém. Kto zo židov uveril v Ježiša ako Krista, zanechal určité zvyky, nekládol viac dôraz na rozličné rituálne predpisy, staré texty začal vykladať novým spôsobom, zanechával chodenie do chrámu a stretával sa radšej v súkromných domoch na rozhovoroch a hostinách, ktoré pripomínali Ježišovu poslednú večeru. Kresťania sa tam rozprávali o podobných témach, o ktorých hovorieval Ježiš, podobne jedli „na jeho pamiatku“ a z týchto stretnutí vznikal aj podobný záväzok láskavej služby voči tým, čo boli najviac postihnutí. Štefan sa v tomto kresťanskom spoločenstve prejavil hneď na dvakrát ako veľmi aktívny: v službe chudobným vdovám a v ohlasovaní evanjelia o Ježišovi. Podstatou evanjelia bolo ohlasovanie Boha ako Boha nepodmienenej lásky, čo však už viedlo poza hranice, na ktoré si zvyklo židovstvo.
Môžeme sa pýtať, prečo niekoho rozčuľuje, ak ohlasujeme Boha, ktorý miluje bez podmienok. Možno preto, že v takom prípade sa niekomu zdá, že sa ohlasuje aj neporiadok, chaos a anarchia. Asi nie náhodou aj Ježišovi bolo viackrát vytýkané, že rozvracia národ a jeho náboženstvo... Tiež môže vzniknúť dojem, že ak niekto stotožňuje Boha s láskou, azda mu chýba dostatočný odstup a úcta voči nemu... Na druhej strane nemýľme si ohlasovanie Boha, ktorý miluje bez podmienok, s toleranciu k všetkým a ku všetkému. Ak veríme, že Boh sa nám v láske daroval, stáva sa tento Boh veľmi silnou výzvou a požaduje od nás to isté, čo nám dal: lásku z celého srdca a odhodlanie byť aktívnym svedkom tejto lásky. Vtedy sa síce nenásilne, ale predsa len vyrušujúco začíname pliesť iným do života.
Aj o tomto, alebo najmä o tomto je naše kresťanstvo: Láskavá služba bez podmienok a reč, ktorá je taká kritická, až je premieňajúca i vyrušujúca. Premieňa a vyrušuje tých, čo ňou hovoria, i tých, čo ju počúvajú. Štefanov príklad nám pripomína celkom mladé kresťanstvo z čias, keď ešte nemohlo vedieť, čo všetko z neho bude. Vedelo však, čím má byť, ak Ježiš je Kristus. Nech aj nám pohľad na Štefana pomôže k pohľadu na skutočného Ježiša a k jeho nasledovaniu.