Homília - Krst Pána/ 1. nedeľa cez rok (C)

Tit 2,11-14; 3,4-7

13.1.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Vieme, skade pochádzajú slová: krst, kresťanstvo, kresťan? Podobne ako pomenovanie pre kráľa, cisára či cára boli odvodené od konkrétnej osoby. Slovo kráľ v slovanských jazykoch pochádza od mena mocného panovníka Frankov Karla Veľkého (žil okolo r. 800); slová cisár a cár pochádzajú zasa od mena mocného rímskeho konzula Julia Caesara. Z osobných mien sa stali tituly. Podobne sa z Ježišovej prezývky – Christos (Bohom vyvolený, pomazaný) stal titul pre ľudí – kresťanov, ktorí ho nasledovali.

Kráľ alebo cisár a cár je teda ten, kto nasleduje, napodobňuje mocného Karla alebo Caesara v ich moci. V čom nasleduje kresťan Krista? Odpoveď nájdeme v dnešnom čítaní z Listu Títovi: Zjavila sa nám Božia milosť, ktorá nás premieňa z ľudí bezbožných, z ľudí prepadnutých žiadostiam, na ľudí spravodlivých a nábožných. Táto milosť sa zjavila vo forme Božej dobroty a lásky k ľuďom. A my sme sa k tejto milosti nedostali preto, žeby sme sa z vlastnej sily polepšili, ale preto, že nás takpovediac vykúpali v Duchu Svätom skrze Ježiša Krista. Kristus nás vykúpal v energii, ktorá vyžarovala z Boha a on bol ňou priam nabitý, takže ju ďalej vyžaroval, ako človek preniknutý rádioaktívnym žiarením ďalej vyžaruje toto žiarenie. Podobne ako toto žiarenie je aj Kristovo vyžarovanie „smrteľné“. V tomto prípade to ale platí pozitívne: Zomiera starý (zlý) človek a rodí sa nový.

Keď uvažujeme o krste, pravdepodobne nám nenapadnú takéto súvislosti, lebo krst zjednodušene vnímame ako určitú ceremóniu. Aj sobáš je napr. ceremónia. Je však potrebné za tou ceremóniou vnímať vyžarovanie dvoch ľudí, ktorí na seba pôsobia tak, že sa priťahujú a svojím vzťahom sa pozitívne premieňajú. Podobne vnímame pri krste vyžarovanie energie Ducha Svätého skrze Ježiša Krista, ktorý nás do tejto energie akoby ponoril, v nej vykúpal. Autor Listu Títovi píše, že po tomto vykúpaní sa zo zlých ľudí stali ľudia dobrí a spravodliví. Ako k tomu prišlo? Tá energia, v ktorej sa vykúpali, zjavila im dobrotu a lásku Božiu. Za kým sa rozbehnú deti? Bežia do náruče dobrého otca a mamy. Za čím sa rozbehneme aj ako dospelí? Pritiahne nás úprimné priateľstvo, ústretovosť a dobrota. Autor Listu Títovi píše, že toto sú presne tie skúsenosti, ktoré niekoho vedú k tomu, aby sa stal kresťanom, aby prijal krst. Človek, ktorý sa dáva pokrstiť, nebol postavený pred príkaz – vyskoč morálne do výšky 2 metrov! Dali sme sa (dali nás) pokrstiť, lebo sme sa ocitli pred otvorenými dverami do útulného domova, do nežnej náruče, do skutočnej lásky. Nevošli sme dnu po zvládnutej skúške, ale sme boli pozvaní otvorenou náručou.

V Čechách nedávno nakrútili dokumentárny film o odvolanom arcibiskupovi zo Slovenska a nazvali ho: „Biskup s ľudskou tvárou“. Skupinka slovenských kňazov sa zľakla, že vychvaľovaním tohto človeka sa ohrozuje úcta voči ostatným biskupom, a tak napísali petíciu za spolupatričnosť cirkvi. V nej okrem iného píšu, že nielen ten odvolaný biskup, ale mnohí kňazi a biskupi majú ľudskú tvár. Autorovi tej petície som povedal: Vieš, ale to, že sme ľudskí, chápaví, milosrdní , to si nemôžeme nárokovať sami. Musíme si počkať, či nám takéto svedectvo vystavia iní. Autor listu Títovi ohlasoval, že kresťanstvo je odvodené od Krista, ktorý zjavil Boha s ľudskou tvárou. Doslova s ľudskou. Možno to zdôraznil preto, že mnohé zobrazenia pohanských bohov mali podobu strašidelných zvierat. Grécki bohovia sa síce zobrazovali aj ako pekní ľudia (Apolón, Afrodita), ale nie ako priateľskí k ľuďom. Naopak, voči ľuďom boli úplne ľahostajní.

Z gréckej mytológie sa zachoval mýtus o Orfeovi. Podľa tohto príbehu Orfeus ľúbil Eurydiku, ktorú však pohrýzol jedovatý had a ona musela zostúpiť do podsvetia. Orfeus ju tak ľúbil, že ju šiel hľadať aj do ríše smrti. Vďaka piesňam, ktoré hral na svojej lýre, sa mu otvárali brány podsvetia, až kým neprišiel pred Hádesa a Persefonu, vládcov ríše smrti. Orfeova láska ich tak dojala, že mu dovolili, aby Eurydiku vyviedol späť do života. Dali mu však jednu podmienku. Počas dlhej cesty von nesmie sa obzrieť, či ho Eurydika naozaj nasleduje. Ona kráča ticho ako tieň, Orfeus nepočuje jej kroky. A tak jeho pochybnosti, či ju zasa nestratil, či naozaj ide za ním, narastajú každým krokom. Až to nevydrží, obzrie sa a Eurydiku stratí navždy. Starý grécky príbeh je smutný, lebo ako pripomína teológ Paul Zulehner, pohanskí Gréci verili, že smrť je mocnejšia ako láska. Starovekí kresťania poznali tento mýtus, ale pozmenili si ho. Krista si predstavili ako Orfea, ktorý hľadá ľudí v podsvetí, aby ich vyviedol von na svetlo života. V rímskych katakombách možno podnes vidieť obraz, na ktorom je Kristus znázornený ako Orfeus s lýrou. Na rozdiel od bájneho Orfea však Kristus svoju úlohu zvládne. Neobzerá sa späť, nehľadí na seba, ale hrá na lýre Božej lásky, až napokon stratené ľudstvo, tú svoju milovanú Eurydiku, vyvedie (vyspieva) naspäť do života.

Ak sme aj my uverili vo víťazstvo lásky nad smrťou, ak sme uverili v Kristov príbeh, ďakujeme dnes za svoj krst a radi nesieme zdedené meno: Kristus, milovaný Boží syn, milovaná Božia dcéra, kresťanka, kresťan.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves