Homília - 4. nedeľa cez rok (C)

1 Kor 12,31-13,13

3.2.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Minulú nedeľu som pri výklade slov apoštola Pavla o Božích daroch – charizmách spomenul, ako raz teológ Karl Rahner pri svojej prednáške o II. vatikánskom koncile prirovnal celú činnosť cirkvi k namáhavému dolovaniu rudy, po ktorom zostávajú kopce hlušiny. Ľudia presunú množstvo zeminy, aby z nej získali vzácny chemický prvok. Podobne sa namáhame v cirkvi, aby sa v ľudských srdciach zrodila aspoň troška viery, nádeje a lásky.

Môže niekto normálny pokladať samotné dolovanie rudy za cieľ tejto činnosti? Asi ťažko, ak sa nič hodnotné nezíska. Podobne by sme mali rozmýšľať o našom kresťanskom živote. Apoštol Pavol si všimol, že korintskí kresťania majú sklon vidieť cieľ svojej viery v osobitných charizmách, ktoré od Boha dostali. Aby tieto charizmy mohli byť na úžitok a viera dosiahla svoj cieľ, apoštol pripomínal: Usilujte sa o väčšie dary; lepšiu cestu vám ukážem... Tú lepšiu cestu ukázal tak, že za najväčšie dary označil vieru, nádej a lásku, pričom za celkom najväčší dar označil lásku.

Dar, ktorý dostanem, je darom preto, že si ho nevytvorím sám, ani ho nedostanem ako odmenu za nejakú prácu. Dar je nezaslúžený, nemáme naň nárok. Toto zvlášť platí pre Božie dary. Prečo potom Pavol hovorí, aby sme sa usilovali o vieru, nádej a lásku? Dar si nárokovať nemôžem, ale mám prejaviť aspoň záujem. Niekedy hovorievam, že dopadneme každý podľa toho, aké máme záujmy. Zaiste je veľký rozdiel, ak si niekto hľadá partnera pre svoj súkromný život preto, aby nebol sám, alebo preto, aby pomocou svojho životného partnera stal sa lepším človekom a dosiahol Božiu spásu. Nejde o to, že záujem nezostať sám by bol sám o sebe zlý. Treba však vidieť ten rozdiel. Jednoducho je neporovnateľné, ak s niekým vstúpime do úzkeho vzťahu preto, aby sme nezostali sami, alebo preto, aby sme sa stali lepšími ľuďmi. Podobne, kto vidí svoj záujem len v peniazoch, bude sa samozrejme správať inak, ako človek, ktorého záujem spočíva aj v čestnom a priateľskom živote. Preto Pavol pripomínal: Pýtajte sa, čo je dobré, pýtajte sa, čo je lepšie, hľadajte, čo je najväčšie. Ak objavíš vieru, nádej, lásku ako Božie dary, budeš sa o ne usilovať, a keď sa budeš usilovať, aj dosiahneš.

Mnohí kresťania označujú slová apoštola Pavla o láske za jeden z najkrajších textov celého Sv. Písma. Tieto jeho slová však musíme aj správne pochopiť. Pavol nehovorí o hocijakej láske. Nechápe lásku ako vášeň, ktorá nás rýchlo uchváti, ale aj rýchlo zhorí ako stoh slamy. Nechápe lásku ani ako povinnosť, ktorá časom zovšednie a pôsobí ako voda bez farby, chuti a zápachu. Lásku chápe Pavol v súvise s ľudským dozrievaním. Preto robí rozdiel medzi tým, ako zmýšľal a ako konal, keď bol dieťaťom, a tým, keď sa stal dospelým mužom. Dospelý človek nechápe lásku len ako vášeň, ale nemôže ju chápať ani len ako povinnosť. Láska, o ktorej písal Pavol, láska, o ktorej hovoríme my kresťania ako o najväčšej hodnote, je vášňou a povinnosťou naraz, je prijímaním a dávaním, je zdieľaním života s niekým, kto ma obohacuje a pre koho som aj ja dôležitý. Takáto láska je najväčšia, ak je láskou od Boha a k Bohu, nielen od človeka k človeku, alebo dokonca len k nejakej veci. Ak je láskou od Boha a k Bohu, potom sa do nej vmestia aj ľudia, aj svet, aj zvieratká, aj príroda, aj veci. Ak však z lásky vynecháme Boha, všetko ostatné veľmi ľahko stratíme.

Dňa 29. 1. 2013 zomrel v Innsbrucku biskup Reinhold Stecher. Zomrel vo veku 91 rokov. Až do poslednej chvíle bol neochvejným obhajcom odkazu II. vatikánskeho koncilu. Stále pripomínal, aby sa cirkev nebála reforiem, ktoré jej pomôžu lepšie osloviť svet pri zvestovaní evanjelia. V slovenčine vyšla od biskupa Stechera jedna malá knižka s názvom: Anekdoty zo života biskupa (Alfa konti, Bratislava 1997). V poslednej poviedke tejto knihy Stecher píše, ako ho raz pozvali, aby udelil sviatosť birmovania ťažko postihnutým deťom; zároveň mu povedali, že kázeň nesmie byť dlhšia ako tri minúty. Stecher spomína, ako sa nad kázňou trápil, ale napokon povedal: „Milé deti, vaša mama, otec, súrodenci a tety vás majú radi. Chcú vám ukázať, že vás ľúbia. Vtedy vás pohladia po hlave, vlasoch a lícach tak, ako to ja teraz urobím vám pri birmovaní; pri ňom vás hladká milý Boh, lebo vás miluje. Keď vám teda urobím svätým olejom krížik na čelo, to vás hladká dobrý Boh...“ Potom zišiel k deťom a začal birmovať. Prišiel k jednému chlapcovi, ktorého len s námahou držali. Keď mu chcel urobiť krížik na čelo, chlapcovi sa skrivila tvár (mal to byť pokus o úsmev) a s námahou vykoktal: po-hlad-kať. „Nijaká odozva na kázeň ani potlesk by ma tak nepotešili ako toto slovko z úst postihnutého dieťaťa“, spomína Stecher. „Azda si niekto pomyslí, že teológiu sviatostí tu priveľmi zjednodušujem. Ale veď Božie pohladenie predsa sprevádza celé dejiny vykúpenia, od stvorenia sveta cez prorokov až po pohladenie, ktoré zažil stratený syn, keď ho objal otec po jeho návrate domov...“

Zvláštne, ako často aj inteligentní a veriaci ľudia nevidia, čo je najdôležitejšie. Ale vďakabohu vždy sú medzi nami aj takí, čo to vidia a vedia – od apoštola Pavla až po Karla Rahnera či biskupa Stechera. Majme odvahu pochopiť a pripojiť sa!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves