Homília - 1. pôstna nedeľa (C)

Lk 4,1-13

17.2.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Po nečakanom oznámení pápeža Benedikta XVI., že odstupuje z úradu, temer celý svet špekuluje o tejto udalosti. Pápežský úrad sa odpradávna stotožňuje s úlohou apoštola Petra. Pamätáme si, ako sa podľa evanjelia minulej nedele Peter na začiatku svojho povolania vyľakal, keď ho Ježiš oslovil pri neuveriteľnom výlove rýb. Peter mal vtedy šokujúcu skúsenosť stretu s niečím svätým. Áno, vyľaká nás či šokuje nielen zlé, ale aj sväté. Pri stretnutí so svätým si totiž silne uvedomíme svoju obmedzenosť a nehodnosť. Takto sa zľakol aj Peter. Svoju ohraničenosť a nehodnosť si teraz priznal aj pápež Benedikt XVI. Že až na konci svojho života a povolania? To je asi len náš pohľad na vec, veď nemáme dôvod myslieť si, že doteraz by si namýšľal. Pápeži bývajú ľudia zväčša zodpovední, nie namyslení. Prejav ich zodpovednosti sa nám nemusí vždy páčiť, ale treba ju brať vážne.

Vo svojom príhovore minulú nedeľu som spomenul legendu, podľa ktorej sa anjeli Ježiša v nebi pýtali, či nemá nejaký lepší plán, ako prenechať zodpovednosť za Božie kráľovstvo na zemi hriešnym ľuďom. Nie, odpovedal Ježiš, nemám žiaden lepší plán, ako to nechať na ľudí, takých, akí sú: konzervatívni i progresívni, starí a mladí, hriešnejší i svätejší. Rozprávanie v dnešnom evanjeliu, ako diabol pokúšal Ježiša, je z istého pohľadu tiež legenda, vymyslený príbeh. Jadro legendy však vymyslené nie je. Toto rozprávanie o Ježišovom pokušení je vlastne paralela s rozprávaním o pokušení prvých ľudí, ako to poznáme z knihy Genezis (Gn 3,1-6). Kým Adam a Eva pokušeniu diabla podľahli, Ježiš v pokušení obstál. Odmietol byť ako Boh – povedal by som, ako „rozprávkový“ Boh, ktorý si robí, čo chce – a prihlásil sa za človeka, ktorý chce Bohu slúžiť. Toto je ten jediný Ježišov plán, ktorý nechal svojej cirkvi, a ona je dovtedy Božou cirkvou, pokiaľ napriek hriešnosti a ohraničenosti svojich ľudí tento plán uznáva a snaží sa ho uskutočňovať.

Prečo sa dnes konzervatívni katolíci boja progresívnych a progresívni katolíci konzervatívnych? Prečo sa niektorí katolíci dnes boja, že vopred je o budúcom pápežovi rozhodnuté v nejakých lobistických skupinách? Jadrom tejto obavy je skúsenosť, že niektorí z nás neslúžia Bohu, ale sebe. Lebo predsa normálny človek a normálny katolík (nech by mal akékoľvek názory) nemôže mať skutočný strach z inak zmýšľajúceho katolíka, ale keď, tak len zo zlého človeka. Cirkev potrebuje staré i mladé, konzervatívne i moderné pospolu. Hreší ten, kto to oddeľuje a tomu inému nedovolí dýchať. Dnešné evanjelium na prvú pôstnu nedeľu nám ohlasuje, že jednostranný záujem o hmotné veci bez duchovnej kultúry je neospravedlniteľný. Takisto snaha mať moc vo svete a nad svetom je zlá a hriešna, aj keby sa diala v mene dobrých úmyslov. A takisto pokúšanie Boha čiže pokus prevziať moc nad samotným Bohom, čo aj v mene náboženských dôvodov, je zavrhnutiahodný a hriešny.

Netreba sa báť konzervatívneho človeka, ktorý chce slúžiť Bohu. Netreba sa báť modernému svetu otvoreného človeka, ktorý chce slúžiť Bohu. Pozor si však musíme dať na ľudí – a je to jedno, či v cirkvi alebo politike alebo vo vlastnej rodine – ktorí chcú slúžiť len sebe, ktorí vidia len seba. Pravda, môžeme sa opýtať, a čo keď niekto neverí v Boha? Komu má on slúžiť alebo podľa čoho ho máme hodnotiť? Odpoveď je pre kresťana ľahká. Ježiš nám predsa čosi povedal o jednote prikázania lásky k Bohu a blížnemu. Ak neveríš v Boha, never v človeka, ale poslúž mu! Videl som predvčerom časť zo starého westernu „Zbrane pre San Sebastian“. Banditi zabijú miestneho starého kňaza a ľudia z dediny začnú pokladať jedného chlapa na úteku, ktorý toho kňaza pochoval a obliekol si jeho kňazský kabát, za kňaza. Mladá pekná žena mu hovorí, aby aj keď nie je kňaz, zostal s nimi a pomohol im. On sa vyhovára, že to nevie robiť. Ona mu vraví, že ho naučí čítať omšu. On odpovedá, že má vážnejší problém: Ale ja neverím v Boha... V príbehu je láska i dobrodružstvo, ale najmä zaujímavo vykreslené odmietnutie pokušenia postarať sa len o seba. Ten muž, ktorého pokladajú za kňaza, párkrát rezignuje, vzdá to a opustí dedinu, vždy sa však vráti a dedinčanom pomôže.

Karl Rahner by nám povedal: Ten, kto sa otvára službe blížnemu až po hranicu popretia seba samého, je na ceste k Bohu, aj keď ho výslovne nevyznáva. Pápeža Benedikta XVI., ktorý Boha spolu s nami výslovne vyznáva, netreba presviedčať, aby svoju rezignáciu prehodnotil. Vieme, že o ďalšieho pápeža je postarané. Presviedčať máme skôr sami seba, aby sme pri akomkoľvek vývoji svojho súkromného príbehu, pri akomkoľvek vývoji sveta a cirkvi to nevzdávali my, ale vždy znova sa zaviazali: Len Pánovi, svojmu Bohu sa budeme klaňať a len jemu slúžiť. Žiadne iné predsavzatie na začiatok pôstnej doby nepotrebujeme.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves