Homília - 2. pôstna nedeľa (C)

Flp 3,17-4,1

24. 2. 2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Po tieto dni, keď odchádza starý pápež a čaká sa na zvolenie nového, veľa sa vo svetských médiách hovorí a píše o cirkvi. Hovorí sa dobré i zlé, pravdivé i vymyslené. Kedysi sa jeden teológ vyjadril, že máme s cirkvou problém, lebo sa príliš zaoberáme cirkvou a málo s tým, čomu má cirkev slúžiť: prinášať svetu skúsenosť s Bohom.

O skúsenosti s Bohom sú dnes všetky čítania zo Sv. Písma. Podľa týchto textov Boh sa nám dáva poznať ako ten, ktorý nám zaisťuje budúcnosť a domov. Aby sme do tejto budúcnosti mohli vstúpiť, aby sme tento domov s Bohom mohli získať, musíme sa najprv premeniť. K tomuto premeneniu nedospejeme vlastným úsilím, ale sme týmto premenením obdarovaní podobne, ako boli obdarovaní Ježišovi učeníci na istom vrchu pri Ježišovej modlitbe. Zážitok vízie krásneho, žiarivého Ježiša trval podľa evanjelia krátko, Boží odkaz z tejto udalosti však zostal natrvalo: Počúvajte Ježiša ako Božieho Syna! Apoštol Pavol toto počúvanie, toto uverenie, že cez Ježiša k nám prehovára sám Boh, v Liste Filipanom vystihuje až tak, že píše: Máme domov (vlasť) v nebesiach. Podľa tohto chápania nie sme doma v prvom rade na tomto svete, ale máme nebeské občianstvo.

Je to niečo podobné, ako keď s pasom EÚ vycestujeme napr. do Afriky a v ďalekej cudzine požívame výhody svojho EÚ občianstva. Apoštol podobne vidí situáciu kresťanov vo svete. Ako pokrstení, zasvätení do Krista, žijeme vo svete vybavení, chránení pasom nebeskej príslušnosti. Ako sa však naozaj prežíva toto nebeské občianstvo, toto vedomie, že naša vlasť je v nebesiach? Ak zostaneme pri prirovnaní k štátnemu občianstvu, bežným predpokladom jeho získania je pôvod v danej krajine, trvalý pobyt rodiny a podobné okolnosti. Táto možnosť v prípade nebeského občianstva samozrejme neprichádza do úvahy, a to z jednoduchého dôvodu: nenarodili sme sa v nebi. Apoštol Pavol píše o kresťanoch, že sme Bohom adoptovaní. Nie pre naše zásluhy, dobré skutky, ale pre našu vďačnosť, v ktorej sme Bohu odpovedali na jeho ponuku. Je to zasa niečo podobné, ako keď niekto získa občianstvo prostredníctvom sobáša. Úrady môžu podozrievať, či sa niekto z chudobnej krajiny nechce dostať do bohatšej krajiny pod zámienkou sobáša, hoci v skutočnosti nejde o lásku. Predpokladajme však, že normálne ide o lásku, a preto majú mnohí naši krajania občianstvo aj v zahraničí, kde si našli životného partnera. Takto si apoštol predstavuje nebeské občianstvo. Boh si našiel nás a my sme na jeho lásku odpovedali. Získali sme u neho domov. Tak, ako partnerstvo funguje vtedy, keď sa jeden prispôsobí rád tomu druhému, aj tu platí, že sa prispôsobujeme, ba viac, sme Božou láskou premieňaní, keď Bohu dovolíme, aby pôsobil v našom živote.

Ako Boh pôsobí v našom živote? Dnešné evanjelium nám odpovedá: Počúvajte Ježiša, v ňom získate skúsenosť s Bohom! V židovskom kontexte to nieslo aj kritický akcent: Nič proti Mojžišovi, nič proti Eliášovi, ale predsa, oni nie sú prvoradí, ten určujúci je Ježiš! Cez neho máme skúsenosť s Bohom. Cez jeho slová, jeho skutky, cez jeho smrť a zmŕtvychvstanie, cez to, ako sme ho porozumeli a ako ho aktualizujeme. Kresťania boli a sú podnes občas podozrievaní, že nie sú lojálni občania. Keď u nás vládli komunisti, hovorievali o niektorých katolíkoch, že sú nelojálni k svojej vlasti, lebo sú agentmi Vatikánu. Mýlili sa, je to omnoho lepšie. Vatikán sa s nami až tak často neradí, ale Boh áno. Pri každej omši, každej sv. spovedi, každej sviatosti a kázni, ktoré sú prijímané s úprimnou vierou a láskou. Osobitne nám Boh radí v niektorých situáciách, keď sme tou situáciou priam pritlačení – nie k múru, ale k nemu – keď sa jeho pýtame, lebo sa nikoho iného ani spýtať už nemôžeme: Pane, čo mám teraz urobiť?

Keď som spomínal, ako je výhodné mať občianstvo EÚ v nejakej problémovej krajine, spomenul som si na jeden film, nakrútený na základe skutočných udalostí v africkej Rwande. V r. 1990 až 1996 Rwandu zachvátila občianska vojna. Udiali sa tam hrozné veci, znepriatelené kmene sa navzájom vraždili (zahynuli milióny ľudí). Vo filme išlo o príbeh z lepšieho viachviezdičkového hotela, ktorý bol na území kmeňa Hutu. V hoteli boli ubytovaní mnohí cudzinci. Hotelu šéfoval černoch, dobrý kresťan, ktorý počas bojov chránil cudzincov, ale aj mnohých ľudí zo znepriateleného kmeňa Tutsiov. Aj jeho manželka bola z kmeňa Tutsi. Telefonoval veľvyslancom a vedeniu hotela v Európe, ale s hrôzou zistil, že nik z európskych politikov nezasiahne, že vybavia len odlet občanom svojich krajín. Prítomní vojaci OSN nemali mandát bojovať a miestni velitelia neublížili len dovtedy, kým ich mal čím podplácať. Pomoc za cenu veľkého rizika poskytli len ľudia z Červeného kríža a Charity. Jeho vlastná manželka nevedela pochopiť, že neopustí hotel a neodíde s ňou a deťmi, keď sa raz zorganizoval jeden transport z obkľúčenia. On sám sa však cítil povinný zostať s ohrozenými ľuďmi a do poslednej chvíle hľadal, ako obmäkčiť niekoho vplyvného v Európe, kto by mohol pomôcť. Tento černoch nemal občianstvo EÚ. Aj keby ho mal, nevyužil by ho. Na takýchto ľuďoch dobre vidieť, čo znamená mať vlasť v nebesiach. Máš niekde pozemskú vlasť, máš niekde rodinu, chceš prežiť, ale zároveň ťa drží niečo silnejšie. Domov a vlasť máš tam, kde je Kristus. Ak si s ním doma, netreba už nikomu nič dokazovať. Každý vidí, ako táto vlasť, ako toto občianstvo funguje.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves