Keď pred mesiacom, tesne pred začiatkom pôstnej doby, oznámil pápež Benedikt XVI., že sa zrieka pápežského úradu, vnímal som to ako jasný odkaz: Skúsme to v cirkvi robiť inak! Zaiste, čo presne znamená toto „inak“, na to som už nemal takú jasnú odpoveď. Asi pred týždňom som na ORF 2 videl dokumentárny film, v ktorom sa spomínalo, že pred 8 rokmi, keď bol zvolený za pápeža Benedikt XVI., mnohí kardináli, ktorí žiadali reformy v cirkvi, volili za pápeža kardinála Jorgeho Maria Bergoglia z Argentíny. Pred pár dňami som bol na univerzite vo Viedni, lebo tam mal prednášku Jon Sobrino, jezuita a teológ zo San Salvadoru. Chcel som ho zaživa vidieť. V r. 1989 dali mocné finančné skupiny zastreliť všetkých jeho spolubratov jezuitov, ktorí boli profesormi na univerzite a súčasne veľkými obrancami chudobných ľudí (Sobrino unikol smrti len tak, že v tú noc nebol doma). Sobrino na prednáške vo Viedni hovoril o tom, čo znamená Boh pre chudobných a kriticky sa vyjadril k tomu, že v ostatných rokoch konzervatívni i reformní katolíci hovoria o všetkom možnom, ale nie o tom, čo bolo zásadné pre Ježiša, teda o chudobných. Prešlo niekoľko dní a dnes je na čele cirkvi jezuita z Južnej Ameriky, ktorý sa jasne hlási k chudobným. Akoby sme dostávali odpoveď na našu otázku: Čo to znamená robiť to v cirkvi „inak“?
Na pozadí týchto zaujímavých udalostí, môžeme lepšie porozumieť dnešnému evanjeliu a slovám apoštola Pavla z jeho Listu Filipanom. Komu drží Ježiš stranu? Hriešnikom, cudzoložnici? Nie, drží stranu chudobným, tým, ktorých možno opľuť, znemožniť, vyhnať alebo aj kameňovať. Nechváli hriech, ale chápe nešťastie a ponúka riešenie. Mravným i hriešnym. To riešenie je pre všetkých rovnaké: Kto sa cíti bez hriechu, nech prvý hodí kameň. Povzbudzujúce je, že starší farizeji sa ukázali ako múdrejší, a prví vypustili z ruky kameň. Ešte povzbudzujúcejšie je, ako nám Ježiš ukazuje, že ak sa má niekto polepšiť, tak sa to nedá cestou spochybňovania, odsudzovania, zakazovania, ale cestou dôvery. Či hriešnik (hocikto z nás) túto ponuku využije alebo nie, je otvorené. Ale to je tá dôvera. My nevieme, ako sa tá žena rozhodla. Vieme len, čo jej Ježiš ponúkol.
V Liste Filipanom sme čítali, ako Ježišovo správanie pochopil apoštol Pavol. Svoju skúsenosť zhrnul do vyjadrenia: nemám svoju spravodlivosť zo zákona, ale z viery v Krista. Toto apoštolovo porovnávanie poznáme aj z iných jeho listov. Na jednej strane spravodlivosť farizejov a náboženských právnikov. Oni sa cítia, oni si myslia, že sú spravodliví, preto sa cítia aj na to, aby po niekom hodili kameň či paragraf. Na druhej strane spravodlivosť z viery, alebo ako Pavol upresňuje v texte: z Boha skrze vieru. Boh má iniciatívu, nie my sme sa polepšili. On nám dáva skúsiť, ako Ježiš tej žene, že ju niekto chápe, dokonca má ju rád (dokonca ako Boh!). A my to spoznávame skrze vieru, spoznávame a uznávame túto nečakanú ústretovú lásku. Spoznávame aj tak, ako výstižne píše Pavol, že popri tejto láske Boha skrze Krista je odrazu všetko ničota, odpad, hnoj... Treba si prečítať, čo všetko je ten odpad. Nájdeme to v 3. kap. Listu Filipanom tesne pred tým odsekom, čo sme čítali. Tam Pavol píše, čo odhodil, a menuje všetky prednosti farizejov: obriezku, židovský pôvod, farizejské školy, prenasledovanie ľudí s inými názormi a spravodlivosť zo zákona. Nemali ste mi, čo vytknúť, píše Pavol, a teraz mi je to hnoj! Ako keby sme dnes povedali: Bol som pokrstený, birmovaný, v kostole sobášený, prípadne za kňaza vysvätený, ba aj od biskupov som mal papier, aby som vystupoval v médiách, a dnes mi je to všetko hnoj, lebo som spoznal, aký som bol namyslený, keď som neveril v Boha podľa Krista a nemiloval. Lebo veriť a milovať možno len vtedy, keď si človek nič o sebe nenamýšľa, ale je vďačný, že mu iní podali ruku, že mu Boh podal ruku.
A keď sme vďační, a keď to vieme, čo potom? Nevážime si už sviatosti a cirkevné zákony? Nie, naopak, ale sviatosti prestanú byť prostriedkom spravodlivosti a stanú sa prejavom lásky. A zákony majú láske slúžiť, nie jej prekážať. Napr. po spovedi si nepovieme: na chvíľu som čistý!, ale: som doma, tam, kde ma majú radi! V tomto prípade sa môžu zaujímavo spojiť slzy s humorom. Humor v náboženských veciach je znakom pravej viery. Kto je taký nábožný, že ťa ide prekliať očami, nebude asi veriaci, ale vystrašený. Naopak, kto s humorom hovorí aj o Bohu, je naozaj veriaci. Ktosi to pekne povedal: Ježišova spravodlivosť nestojí na morálke, ale na schopnosti k slzám. A keď slzy prestanú tiecť, nastane radosť...
Zdá sa mi, že nový pápež má tento vzácny zmysel pre humor. Po svojej voľbe odmietol posadiť sa na trón a gratulácie prijímal postojačky. A kardinálom zaželal, aby neboli zatrpknutí nad svetom a smutní z toho, že sú starí, ale aby boli múdri a kvalitní ako dobré víno a o svoju múdrosť vedeli sa podeliť s mladými. Nech to platí pre nás všetkých: spojme svoje slzy pokánia s vďakou a radosťou zo svojej viery, že Boh o nás vie a vždy znova nám ide v ústrety.