Homília - Veľký piatok

Jn 18,37-38

29.3.2013, piatok

Autor: Karol Moravčík


O čom premýšľame dnes na Veľký piatok? O čom premýšľame teraz na bohoslužbe? Liturgia Veľkého piatku je vážna, ale nie smutná. My nie sme tzv. smútočné zhromaždenie, ako sa to hovorieva na pohreboch. My sme zhromaždenie, spoločenstvo ľudí, ktorí slávia Ježišovo utrpenie. Ako sa však dá sláviť nejaké utrpenie, hoci aj Ježišovo? Dá sa sláviť jedine z nadhľadu viery, ktorá vidí, čo sa bežne vidieť nedá.

O chvíľu pri odhaľovaní kríža budeme spievať: „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta.“ Takýto výrok je výrokom viery. Drevo a kríž vidíme, ale že na ňom zomrel spasiteľ, záchranár, a to dokonca celého sveta, to je už výrok viery. Pravda, taká viera nezrodí sa len tak. Môže sa zrodiť z určitého poznania, skúsenosti; hovoríme, že aj zo zjavenia. Pritom vždy musí ísť o zjavenie, v ktorom sa osobne nájdeme, ktoré má nejakú dôležitú výpoveď priamo pre nás.

V tom výroku, že zomrel Spasiteľ sveta, sa môže zdať, že sú v konflikte smrť a záchranár. Ako môže zachraňovať záchranár, ktorý sám pri záchrane zomrie? Niekedy to možné je. Poznal som jedného kňaza, ktorý pôsobil na východnom Slovensku. Keď bol s deťmi v lete na výlete, išli sa okúpať na jazero. Tam sa jeden chlapec začal topiť. Ten kňaz ho zachránil, ale sám zahynul. Z istého pohľadu by sme sa mohli takto dívať na Ježišovu smrť. On zomrel, aby iní prežili. Ale asi cítime, že v tom nebude podstata Ježišovej smrti. Ježiš nikoho nevyťahoval z ohňa ani vody, ani nešlo o vojnu, ani o súd, kde by sa obetoval, aby ostatní prežili.

Teologicky sa nielen o Ježišovej smrti, ale vôbec o jeho živote, jeho existencii, hovorí ako o proexistencii. Tým sa myslí Ježišov život i jeho smrť, kde Ježiš je dôsledne nasmerovaný na darovanie sa pre Boha, pre ľudí, pre svet. V rozprávaní Jánovho evanjelia o Ježišovom utrpení je to zvlášť vyjadrené v scéne, kde sa Pilát pýta Ježiša: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš mal vtedy povedať: „Ja som sa preto narodil a preto som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde“ (Jn 18,37). Pilát ukončil dialóg s Ježišom otázkou zavesenou do vzduchu: Čo je pravda?

Pilát podobne ako mnohí dnešní ľudia nemohol rozumieť Ježišovej reči o pravde. Pravda sa totiž chápe ako teória, špekulácia. Napokon, vieme, že by sme si ani nemali nárokovať vlastníctvo pravdy. My vždy môžeme mať len jej úlomky, čriepky. Ale, a to je biblický prístup k pravde, my sa k nej môžeme poctivo vzťahovať. Podobne, ako keď malé dieťa naťahuje rúčky za niekým, o ktorom vie, že ho má rád. V tomto zmysle odpovedal Ježiš na Božie oslovenie a Božiu lásku a v tomto zmysle dával svedectvo pravde. Tým, ako odpovedal na Božiu lásku, ju aj prenášal do seba a uskutočňoval ju. Lebo podľa Biblie pravda je praktická záležitosť. Pravda je, že dieťa, ktoré naťahuje rúčky, dostane sa do náručia, ktoré ho objíme. Ježišova pravda je takáto praktická. Márnotratný syn je objatý otcom; cudzoložná žena dostáva druhú šancu; Peter, ktorý zaprel, je opäť pozvaný za Ježišovho priateľa a spolupracovníka.

A zvlášť, Ježišova pravda je, že on, ktorý celým svojím životom (pro)existoval pre iných, a to aj za cenu smrti, spoznal, že je prijatý. Bohom prijatý čiže vzkriesený. Následne sme aj my spoznali, že sme týmto Ježišovým životom takí oslovení, že sa aj my vzťahujeme k pravde. K pravde, že je dobre proexistovať čiže žiť pre Boha, ľudí a svet na Ježišov spôsob. V takom prípade už pre nás Ježiš nie je ten, kto nás dočasne zachránil, ale ten, kto nám zmenil srdce. A keďže viem, kto zmenil moje srdce, môžem sa aj poďakovať a vyznať: Na kríži zomrel môj Spasiteľ!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves