„Cirkev nie je organizácia, ale príbeh lásky“ – toto vznešené vyjadrenie si môžeme prečítať na našej kostolnej nástenke. Veta pochádza z príhovoru pápeža Františka, ktorý predniesol 24. 4. 2013. Pápež hovoril o cirkvi ako dobrom nápade, ktorý dostal Boh. Potom sa opravil a povedal, že vlastne nebol to nápad, ale bola to láska. A cirkev označil za dlhý príbeh lásky, ktorý ešte neskončil. „My všetci, ženy a muži v cirkvi, sme uprostred tohto príbehu lásky. Každý z nás je článkom v reťazci lásky. Pokiaľ to nechápeme, nerozumieme tomu, čo je cirkev. Úrady, ktoré máme v cirkvi, sú potrebné nato, aby pomáhali príbehu lásky. Keď však organizácia zaujme prvé miesto, láska upadá a z cirkvi sa stáva nevládna organizácia. To nie je správna cesta“, doplnil pápež František.
Keď dnes čítame Sv. Písmo, asi nám nenapadne, čo vlastne čítame. Mnohé časti zdajú sa nám ako všeobecné sväté reči. Pritom sú presne o príbehu lásky. Všimnime si dnes druhé čítanie z Biblie, z knihy Zjavenia. Tam sa spomína, že prorok uvidel nové nebo a novú zem, a potom nové mesto Jeruzalem, ktoré prirovnal neveste, čo sa teší na svojho ženícha. A na vysvetlenie dodal: Je to stánok, je to domov, ktorý si urobil Boh medzi ľuďmi, je to záväzok vzájomnej lásky.
O čom to je, čo to znamená? Moja prvá poznámka je historická. Možno sa nezdá, ale také texty, ako tento z knihy Zjavenia, v európskych dejinách vždy inšpirovali revolucionárov – bude nové nebo a nová zem! Tieto myšlienky privolávali a vyvolávali zmenu, prevrat, revolúciu. Kresťania, pre ktorých boli pôvodne tieto myšlienky vyslovené, boli koncom 1. st. n. l. v rímskej ríši prenasledovaní. Prorok sa im prihováral: Vaše trápenia a tento mizerný svet tu nebudú navždy. Cisár sa pominie, aj Rím a jeho ríša, aj všetci namyslenci a zotročovatelia, a Boh nám utrie naše slzy. Moja druhá poznámka je biblická: Obrazy, ktoré prorok používa, sú prevzaté zo Starého zákona. Keď prorok povie, že „mora už niet“, chce povedať, že nebude už chaos a skaza, lebo more bolo pre človeka Starého zákona symbolom skazy. Ani Jeruzalem ako symbol židovskej viery už nebude, ale bude nový Jeruzalem, miesto zjednotenia všetkých. Podobne je to s obrazom nevesty. Pre prorokov Starého zákona bol Izrael Božia nevesta, teraz podľa kresťanského proroka je cirkev tou nevestou Boha. Medzi ľuďmi a Bohom je nová zmluva: Vy ste moji, ja som váš. Tretia moja poznámka je aktualizačná a cirkevná: Ten nový svet, o ktorom prorok hovorí, nie je sen pre ďalekú budúcnosť. To je sen, ktorý sa už uskutočňuje. Skutoční vizionári neodkazujú druhým, čo majú robiť, ale sami robia. Keď prorok hovorí o novom svete, novom Jeruzaleme a neveste Božej, díva sa na jestvujúce spoločenstvá kresťanov, ktoré svojou existenciou už menia svet a pomáhajú vznikať novému svetu, kde Boh prebýva.
Dejiny poznajú príklady náboženských nadšencov, ktorí sú kritickí k okolitému svetu a vytvoria si akúsi cirkevnú republiku sami pre seba. Možno sme videli v televízii filmy o takýchto skupinách, ktoré jestvujú aj dnes, najmä v USA. Obliekajú sa ako ľudia z 18. st., nepoužívajú autá ani elektrinu. Svoje deti vychovávajú v prísnych tradíciách. Toto však nie je dobrý príklad pre cirkev. Lebo skutočná cirkev podľa Ježiša sa neoddeľuje od sveta, ale vytvára iný svet – nové nebo a novú zem, a ak treba, aj zomiera za svet. Takýto nový svet, nové vzťahy, nové spoločenstvo ľudí videl prorok Ján, autor knihy Zjavenia. O tomto sne písal, o sne, ktorý videl uskutočňovať. Keď dnes pápež František hovorí o cirkvi ako príbehu lásky, myslí na to isté. Presne rozlišuje to „úradné“ v cirkvi a naše vzťahy, cirkev ako reťazec lásky. Prečítal som pred pár dňami knihu o novom pápežovi (A. Englisch, Franziskus, vyd. C. Bertelsmann 2013). Mimo iného sa v knihe pripomína, že pápež, pôvodne jezuita, nesie v sebe tradíciu jezuitov v Južnej Amerike. Jezuiti tu neboli (ako často v Európe) akademikmi, ale machrami, teda ľuďmi, ktorí viac konali, ako teoretizovali. Aby ochránili prenasledovaných Indiánov, vytvorili pre nich v 17. st. temer samostatné štáty; učili ich hospodáriť a brániť sa pred útlakom. Nerozprávali len o Kristovi, ale vždy aj konali, vytvárali podmienky pre spravodlivý život. A v zápase za spravodlivosť sa nebáli odporovať ani najmocnejším vo svete.
Toto je duchovné a praktické dedičstvo, ku ktorému sa pápež František hlási. Kto môže, nech si pozrie opäť film „Misia“, drámu o misii jezuitov v Južnej Amerike, aby si pripomenul, že „cirkev je naozaj príbeh lásky, ktorý ešte neskončil“. A nech nanovo číta a premýšľa evanjelium, listy apoštolov i knihu Zjavenia. Lebo tam všade je už poznačený aj náš príbeh, príbeh všetkých, ktorí to nevzdali – veriť na lásku a konať pre lásku v mene Krista vo svojom súkromnom i spoločenskom živote.