Pred týždňom som spomenul, ako sme po veľkých politických zmenách pred viac ako 20 rokmi dúfali, že všetko pôjde v našej vlasti už len hladko a dobre. Samozrejme, v tejto predstave sme sa sklamali, ale netreba z toho robiť drámu. Tento typ sklamania je totiž úplne normálny. V ľudských dejinách sa opakuje pravidelne, a neplatí to len pre tzv. veľkú spoločnosť, ale aj pre naše súkromné životy. Koľkí ľudia si namysleli, že sa im po zmene zamestnania, výmene bytu či životného partnera konečne zmení život! Cez takéto zmeny sa však toho až tak veľa nezmení. Nebudeme automaticky lepší v hokeji či vo futbale po ďalšej výmene trénera, ani sa nebude krajine lepšie dariť po zmene na poste predsedu vlády... Podobné platí aj pre našu cirkev po zmene na poste pápeža. Mnohí očakávajú veľké zmeny, ale zároveň treba povedať, že ani v cirkvi jeden človek, hoci aj pápež, až tak veľa sám urobiť nemôže.
Z čoho sa dejú tie naozaj významné zmeny? Podľa kresťanskej viery tie najväčšie a zásadné zmeny robí s nami vzkriesený Kristus. Prvú a zásadnú zmenu urobil už tým, že sme vôbec schopní veriť v jeho život u Otca, v jeho zmŕtvychvstanie. Takáto viera sa nikomu nedá nanútiť, ani sa nedá formálne naučiť, ale musí harmonizovať s naším úsilím poctivo si vyzápasiť otázku ako žiť. Tam, kde je takéto úsilie, môže prísť aj poznanie, že je tu niekto ako Kristus, kto najlepšie odpovedá na moje túžby. Dnes čítame úryvky z poslednej kapitoly prorockej knihy Zjavenia sv. Jána čiže Apokalypsy. Celkom poslednou vetou tejto knihy a celého Nového zákona je zvolanie: Amen, príď, Pane Ježišu! Tieto slová sa dajú pochopiť ako hlavná modlitba kresťanov na konci 1. st. n. l. Omnoho viac ako my prežívali kresťania tých čias túžbu po slobode, po zmene spoločenských pomerov, po ukončení prenasledovania, ktoré opakovane zažívali. Volanie: „Príď, Pane Ježišu,“ dosvedčuje, že očakávanú zmenu videli v príchode Pána Ježiša.
Čo však znamená toto „príď“? Odpoveď môžeme nájsť v širšom kontexte tohto zvolania v 23. kap. knihy Zjavenia. Prorok oznamuje, čo mu bolo zjavené. Vzkriesený Kristus cez neho odkazuje: prídem čoskoro a so mnou príde odplata. Je to o odmene, ale znie to aj ako výstraha. Každý bude odmenený podľa svojich skutkov. Tým hlavným skutkom je z našej strany nie nejaký jeden dobrý skutok, ale prijatie vzkrieseného Krista v jeho význame pre nás. Kniha Zjavenia tento význam opisuje viacerými metaforami. Kristus je Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec. Teda je tým, od koho máme odvíjať poznanie svojej ľudskosti, a máme v ňom vidieť aj svoje zavŕšenie. Na rozdiel od symbolických prvých ľudí – Adama a Evy, ktorí stratili moc nad „stromom života“ (Gn 2,9; 3,22), vierou v symbol pravej ľudskosti – Ježiša Krista opäť život získavame. Povedané slovami knihy Zjavenia budeme mať „moc nad stromom života a vstúpime bránami do Mesta“, do toho nového mesta, ktoré je obrazom spoločenstva ľudí, žijúcich v porozumení a láske podľa Ježiša Krista. Prorok oznamuje, že toto všetko vzkriesený Kristus ponúka tomu, kto počúva, kto je vnímavý; tomu, kto smädí, prahne po Vode života, teda po poznaní a láske, ktoré ho naplnia tak, že si bude môcť povedať: toto je naozaj život!
Kresťania, ktorí si túto vnímavosť na Krista a tento smäd po živote na jeho spôsob osvojili, vyslovujú svoju vieru modlitbou: Príď, Pane Ježišu! Túžia po stretnutí s ním, ponáhľajú sa mu v ústrety. Toto stretnutie s ním, tento jeho príchod k nám je duchovný (môžeme povedať v Duchu Sv.), nie je však bez praktických následkov. Čo myslím týmito praktickými následkami? Sú ľudia, ktorí vymenia byt, ale oni zostanú tí istí. Ak za hlavný dôvod svojej nespokojnosti pokladali rozmery či polohu svojho bydliska, jeho výmenou sa temer nič nezmení. Ak však byt vymenia preto, aby lepšie žili svoju lásku, aby boli bližší jeden druhému, aby boli bližší Bohu, zmeniť sa môže veľa. V tejto súvislosti dáva nám pápež František veľa podnetov na zamyslenie. Teológ Leonardo Boff z Brazílie nedávno napísal, že najviac sa mu páči gesto pápeža, keď išiel po zvolení do hotela, kde bol predtým ubytovaný, zbalil si svoje veci, sám si odniesol kufor, zaplatil účet a rozlúčil sa s personálom. Ktorý politik alebo svetovo známy umelec sa takto správa?, pýta sa Boff. A dodáva ako znalec pomerov: Nejde o akýsi populizmus, z ktorého chcú niektorí ľudia pápeža obviniť. On prišiel z Južnej Ameriky, kde mnohí biskupi sa dávnejšie rozhodli žiť takto skromne. Opustili paláce a presťahovali sa do malých bytov, aby boli medzi ľuďmi. „Medzi vami to nesmie byť tak, ako medzi mocnými tohto sveta“, hovorí nám Ježiš. „Ale kto bude chcieť byť medzi vami veľký, bude vaším služobníkom, a kto bude chcieť byť prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby si dal posluhovať, ale aby slúžil.“ (Mk 10, 44-45) Pápež František vyvodzuje z týchto slov dôsledky. Nechce dávať do popredia seba, ale Ježiša.
Ako sa my modlíme prosbu kresťanov 1. storočia? Modlíme sa: Príď, Pane Ježišu? Aké praktické dôsledky má táto modlitba tu v Bratislave, v mojej rodine, mojom zamestnaní, mojej cirkvi na Slovensku? Ak tie dôsledky objavíme a uskutočníme, uvidíme pozitívne zmeny, po ktorých tak túžime.