Opakovane mám skúsenosť, že pri naozaj závažných veciach, ktoré sa vyskytujú v občianskej spoločnosti, v cirkvi alebo v rodine, nie je možné mať celkom jasne vyhranený názor. Aspoň nie hneď. Ak ho máme a presadzujeme, často ublížime. To, čo potrebujeme, nie je vyhranený názor, ale zmysluplná orientácia, múdre smerovanie. Pri výchove detí majú napr. otec a matka často rozdielne názory, lebo si každý všíma iné detaily a udalosti. Spolu však musia mať nejakú rozumnú predstavu, kam sa chcú s výchovou detí uberať. Ak tú predstavu nemajú, budú sa hádať o detailoch a nikam sa nedostanú. Podobné platí pre spoločnosť a cirkev.
Apoštol Pavol pokračuje v Liste Galaťanom pripomenutím práve takejto zásadnej predstavy, ktorá umožňuje rozdiely a rôznosti preklenúť, nie ich nevidieť a zamlčiavať. To zásadné sa týka toho, čo uznávame, veríme, podľa čoho sa riadime v živote, toho, v čom nachádzame svoju hodnotu. Aby mohol Pavol vysvetliť, že nepodceňuje židovstvo, náboženskú tradíciu, ku ktorej v istom zmysle stále patrí, zdôrazňuje, že kto patrí Kristovi, patrí aj Abrahámovi a je jeho dedičom.
Poznáme zo Starého zákona postavu Mojžiša. Určite to nie je tak, že ak veríme Kristovi, nevážime si už Mojžiša. Predsa, aby mohol Pavol odôvodniť, prečo sa stal Ježišovým nasledovníkom, pripomenul z náboženských dejín inú postavu – Abraháma. V tretej kapitole svojho listu začína otázkou: Kto vám počaril, nerozumní Galaťania? Potom im vyčíta, že keď sa dali pokrstiť, začali síce dobre, teda Duchom, ale potom sa chytili tela. Tým nemyslí tzv. telesné hriechy, ale židovské náboženstvo podľa Mojžiša čiže presvedčenie, že nás zachráni to, ako sa obliekame, čo jeme, ako sa umývame, aké znaky na tele nosíme... Ako protiklad k tomuto „telesnému“ náboženstvu kladie apoštol náboženstvo viery, pričom uvádza príklad Abraháma. On sa stal pred Bohom spravodlivým, že Boha počúval a uveril mu, nie preto, žeby zachovával Mojžišov zákon. Napokon, žil dávno pred Mojžišom. Pavol argumentuje, že podľa zákona nik nie je pred Bohom spravodlivý, lebo nik dokonale zákon nezachováva. Ale z viery možno byť spravodlivý. My by sme športovo povedali: z viery možno mať „ťah na bránku“. Viera podľa Abraháma (a Ježiša) je životná cesta, po ktorej idem, lebo počúvam Boha a nechám sa ním viesť. Na tej ceste poznávam ako ďalej a z toho, čo som od Boha vypočul, robím rozhodnutia. To je viera. Zákon – či ten židovský Mojžišov alebo katolícky cirkevný zákon – je pomôcka, súčasť viery, nie je viere nadradený, ale podriadený. Toto poznanie máme vďaka Kristovi, pripomína Pavol. Kristus nepovedal, že toto alebo ono urobte a už to máte vybavené. Ale ako sme počuli aj dnes z evanjelia, Kristus povedal: Kto chce ísť za mnou, nech nepchá do popredia seba, ale nech spoznáva každý deň nanovo, čo má prijať ako kríž – ako vec svojej lásky. Najväčšej lásky. Kto toto spoznáva a koná, ten verí, ten nasleduje Krista. A taký človek je potom pred Bohom spravodlivý.
Máme takúto vieru? Chápeme takto svoje kresťanstvo? A je to pre nás naozaj až tak zásadné, že s apoštolom Pavlom môžeme povedať: Už nie je pre mňa dôležité, či som Žid alebo Grék, Slovák alebo Maďar, či mám alebo nemám európsky pas, či som muž alebo žena? A nie je pre mňa dôležité ani nič iné, na čom si ľudia zakladajú, lebo v Kristovi je to jedno a v ňom aj sme jedno? V ňom – lebo bez neho to nevieme, bez neho si zakladáme na sebe a na tých detailoch, čo nás rozdeľujú. Prednedávnom sa v Trnave vonku na ulici konalo modlitbové zhromaždenie, ktoré zvolali niektorí veriaci z príležitosti vysviacky Róberta Bezáka za biskupa. Išiel tam aj jeden môj známy. Na chodníku ho zastavila pani, ktorá patrí ku kritikom odvolaného arcibiskupa. „Azda sa, Paľko, nejdete aj vy modliť za toho Bezáka!?“, oslovila ho. „Ale idem“, odpovedal jej. „Avšak nie za Bezáka, ani proti nemu, ale za spravodlivosť a aby sa nikomu nediala krivda. Za to sa vždy potrebujeme modliť.“
Opakovane trpíme na svoje vyhranené názory a na nedostatok viery. Nedostatok počúvania Boha i jeden druhého navzájom. Sme za alebo proti v rôznych detailoch, ktoré sa dejú v našich rodinách, spoločnosti a cirkvi. Pritom často ubližujeme, lebo pravdu máme nanajvýš len čiastočnú. Som vďačný apoštolovi, ako nám pripomenul: Nejde o to, či máš pravdu, ale či patríš Kristovi, či vieš, kde je tvoja láska, ktorej sa môžeš celkom odovzdať.