Téma slobody patrí k najväčším témam, ktorými sa zaoberáme. Kto by už chcel byť neslobodný? Ale sloboda vyvoláva aj spory. Jedni sa slobody boja, druhí ju zneužívajú.
Apoštol Pavol reaguje v Liste Galaťanom na ducha neslobody, ktorý medzi nedávno pokrstených kresťanov zavliekli misionári, čo sa síce odvolávali na Krista, ale ľudí zaťažovali najmä Mojžišom, teda starými židovskými náboženskými predpismi. Pavol nazýva Krista garantom slobody. Preto volá: Chráňte si slobodu, ku ktorej ste povolaní! Samozrejme, o slobode sa nedá len tak všeobecne rozprávať. Preto apoštol upozorňuje, že pod zámienkou slobody nesmieme žiť podľa tela, ale máme si navzájom slúžiť v láske.
Pri varovaní, aby sme nežili podľa tela, našim ľuďom napadne obyčajne myšlienka, že nemáme podliehať tzv. telesným túžbam (radosti z jedla, pitia, krásy prírody, sexuálnej príťažlivosti). Ak by to bolo tak, protikladom telesného života by bola nejaká netelesná činnosť – napr. filozofovanie či intelektuálne rozhovory... Ako počúvame Pavla, on však nehovorí o protiklade tela a ducha, ale o tom, aby sme vo svojom tele žili zo správneho ducha. Kresťanstvo a židovstvo nepoznajú protiklad tela a ducha. Takýto protiklad je vynález časti gréckej filozofie, čo sa v rôznej podobe prejavuje až podnes. V dejinách sa toto nepochopenie prejavovalo najmä podceňovaním a potláčaním všetkého telesného. Niektorí veriaci sa nazdávali, že slúžia Bohu viac, keď sa neoženia alebo keď nebudú dostatočne jesť alebo sa budú dokonca bičovať. Dnes sa s takýmto podceňovaním tela stretneme len výnimočne. V dnešnej dobe sa telo častejšie ponižuje tým, že sa zneužíva ako tovar, ako vec reklamy a prostriedok zisku. Obavy dnes vyvolávajú aj niektoré vedecké pokusy, ktoré narábajú s ľudským telom tak, ako keby bolo len biologickým skladom súčiastok. Skutočné kresťanstvo berie vážne telo a telesný život. Kto sa chce modliť, veriť, milovať mimo tela alebo potláčaním tela, zrádza svoje životné poslanie. Naozaj sa modliť, veriť a milovať môže človek len vo svojom tele, len v konkrétnom „tele“ sveta.
Keď apoštol hovorí o živote v tele z ducha (Ducha), tak myslí na to, aby sme hľadali, ako dáme svojmu životu zmysel. Nábožne povedané, aby sme konali vo svojom tele a prostredníctvom sveta Božiu vôľu. Samo náboženstvo nie je žiadna duchovná činnosť, ak kladie dôraz na vonkajšie telesné úkony alebo ak tradície a prikázania zachováva bez zmyslu a zodpovednosti za okolitý svet. Ak sa nepýtame na zmysel svojho konania, ak sa nepýtame na Božiu vôľu, strácame slobodu. V náboženskom prostredí sa sloboda stráca, ak sa ľuďom povie, že niečo musia urobiť, ale nemajú o tom rozmýšľať a pýtať sa. V nenáboženskom prostredí sa sloboda stráca, ak sa ľuďom povie, že to, čo robia, je len výsledkom ich telesných pochodov v mozgu. Toto dnes šíria aj niektorí intelektuáli. Hovoria, že tak ako ľadviny produkujú moč, tak mozog produkuje myšlienky. Nič viac. Jeden náš teológ týmto ľuďom položil otázku, na ktorú už neodpovedali: Ale čo znamená, že tie myšlienky sú ľudské?
My kresťania sa v dnešnom svete snažíme brániť ľudské myšlienky, ľudské činy a ľudskú lásku. Preto v prípade ľudí nehovoríme len o slepej prírode alebo o nejakých sociálno-ekonomických mechanizmoch, ktoré by nás priamo riadili. Ak však bránime ľudské myšlienky, ľudské činy a ľudskú lásku, tak sa o tieto myšlienky, činy a lásku musíme aj naozaj snažiť. Keď sa o tieto myšlienky, činy a lásku nesnažíme, presadia sa extrémy. Potom vidíme, že aj v našej cirkvi sa namiesto poctivých ľudí realizujú rôzni karieristi a byrokrati alebo naopak zviditeľňujú sa rôzni podivíni, ktorí si hovoria charizmatici či vizionári. Takéto extrémy a takýchto ľudí by sme mali vedieť rozpoznať. Tí prví sa s nami z pozície svojej cirkevnej funkcie odmietnu baviť. Tí druhí sa s nami naopak bavia, ale nie o tom, čo potrebujeme, ale o svojich blúznivých pocitoch. Najradšej v balení nejakého zjavenia, pričom budú tvrdiť, že sa s nimi Panna Mária rozpráva každý deň.
Áno, máme sa s Bohom, Ježišom a svätými rozprávať aj každý deň. Ale ako pripomína apoštol: pri zdravom rozume, v slobode a vo vzájomnej láske. Buďme si v tom spoločne na povzbudenie!