Homília - 16. nedeľa cez rok (C)

Kol 1,24-28

21. 7. 2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Moja generácia vyrastala v čase, keď sa verilo na rozum a vedu. Keď som bol mladý kňaz, študenti, čo chodili do kostola, sa často pýtali: ako idú dokopy naše náboženské vyjadrenia s tým, čo hovorí veda? Medzičasom pozorujeme, že tento záujem rozumieť, byť rozumný, a to osobitne v náboženskej viere, ustúpil do úzadia. Filozofi a umelci vo svete už dávno hovoria, že modernú dobu s jej vierou v rozum vystriedala doba postmoderná s vierou, že všetko môže byť inak. Nestratil sa záujem o náboženstvo, ale ľudia začali veriť v „hocičo“ a nepotrebujú sa pýtať, či je to rozumné.

Niečo podobné zažil apoštol Pavol s kresťanmi v meste Kolosy. Niektorí z nich sa dali ovplyvniť novým učením, kde už nešlo o Krista, ale o anjelov a hviezdy. Už nešlo o to, ako sa stávať rozumne a nábožne Kristovi podobným, ako dosiahnuť dokonalosť v Kristovi, ale ako uctievať rôzne kozmické sily, aby sa nám život vydaril.

Kolosy sa nachádzali asi 200 km východne od veľkého pobrežného mesta Efez v Malej Ázii, v krajine zvanej Frýgia. Podľa historikov Pavol osobne v Kolosách nebol, kresťanské spoločenstvo v tomto kraji založil jeho spolupracovník Epafras. Kresťania v Kolosách boli pôvodne zväčša pohanmi – Frýgovia a Gréci. Do tohto kresťanského spoločenstva v Kolosách sa po istom čase votreli ľudia, ktorí hlásali akýsi náboženský guláš. Učili uctievať najmä anjelov, o ktorých hovorili ako o kozmických mocnostiach, čo riadia svet. Do kontaktu s nimi bolo možné vstúpiť pomocou videní, čomu predchádzalo umŕtvovanie tela. Od ľudí vyžadovali aj uctievanie niektorých vesmírnych javov, najmä splnu Mesiaca a sobotného dňa. Kristus sa v týchto predstavách dostal do pozície nadpozemskej bytosti, niekde medzi nebom a zemou; urobili z neho ďalší kozmický úkaz. O týchto problémoch Pavla informoval Epafras, keď navštívil Pavla vo väzení v Cézarei niekedy v rokoch 58-60.

V dnešnom úryvku z Pavlovho listu sme si mohli všimnúť, ako apoštol spomína svoje utrpenie, ktoré znáša aj za kresťanov v Kolosách. Tiež dodáva, že on sa cíti povinný dopĺňať toto Kristovo utrpenie, a tak pomôcť ľuďom, aby sa stali dokonalými v Kristovi. Všimnime si – nejde o asketické utrpenie, nejaké umelé odriekanie, aby sme potlačili svoje prirodzené telesné potreby (chuť do jedla, potrebu si oddýchnuť, sexuálnu vnímavosť). Potláčať máme svoju hriešnosť, nie samo svoje telo. A keď trpieť, tak podobne ako Pavol za svoj názor a prácu pre ľudí. Krista nevníma ako silu, ktorá všetko vybaví za nás bez nás. Preto hovorí o dopĺňaní Kristovho utrpenia pre dobro ľudí. Ide o utrpenie ako u vojakov, ktorí nenechajú bojovať svojho vojvodcu samého, ale bojujú s ním. Takto bojuje aj Pavol a cieľom nie je získanie moci nad niekým, ale ako píše: „aby sme každého človeka urobili dokonalým v Kristovi“ (Kol 1,28), aby sme ľuďom pomohli byť ľuďmi podľa Krista. Lebo to je základ našej viery: nie osudové kozmické sily určujú náš život, nie videnia a sny nám zjavia, čo robiť, ale Kristus, jeho život, jeho príklad, ako on žil, a modlitba s ním, nám ukáže, čo robiť a ako žiť.

Pri posune od modernej doby k postmoderne by nemalo ísť o náhradu viery v rozum vierou v nerozum, ale ako hovoria niektorí filozofi, malo by ísť o „osvietenie rozumu“, teda o opustenie jednostranného chápania rozumu ako len technického a pragmatického. My nepotrebujeme len rozum, ktorý umožní napr. vypočítať fyzikálne zákonitosti letu na Mesiac či na Mars. My potrebujeme omnoho viac rozum, ktorý umožní porozumenie, ba lásku medzi ľuďmi. Teológ Johann Baptist Metz hovorí v takom prípade o rozume, ktorý si pamätá, ktorý súcití s trpiacim blížnym. Iní teológovia pripomínajú rozum ako otvorený pre hosťa čiže obohacujúce prekvapenie. Počuli sme dnes z evanjelia, ako Ježiš prichádza na návštevu. Prichádza do domu Marty, ktorá ho hostí. Táto Marta však akosi aj nechápe a napomína svoju sestru, že sa nestará o pohostenie, ba aj Ježišovi vyčíta, že jej sestru za to nenapomenie. V čom je problém? Nie v pohostení – veľká vďaka zaň! Problém je v neschopnosti prijať hosťa v tom, čo prináša. Kto je priveľmi zaujatý obsluhou hosťa, premešká vnímať jeho samého.

Táto výzva – nepremeškať hosťa – je zároveň aj obrazom inej výzvy, aby sme sa vždy znova zorientovali v našej dobe, aby sme sa nikomu a ničomu len neprispôsobovali, aby sme boli otvorení pre nové vnímanie svojej viery a nové vnímanie svojich vzťahov celkove, zvlášť lásky k najbližším, ale i tým, čo sú okolo nás ako veľká spoločnosť. Lebo len vtedy nás doba neprevalcuje a my sa nenecháme manipulovať ani kozmickými silami, ani politikou, ani ekonomikou, ani médiami, ani vlastným starnutím. Ale zachováme si vieru, rozum i lásku v ich vzájomnom súlade a prepojení.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves