I. Začiatok o 17.00 na cintoríne pri kríži; zapálime sviece, pozdrav.
II. Pripomíname si ľudí, ktorí nám zomreli za posledný rok, čo uplynul od ostatných sviatkov Všetkých svätých – našich príbuzných, priateľov, spoluobčanov... V roku 2012 sme sa po 1.11. rozlúčili s týmito blízkymi ľuďmi: Hermína Krechňáková, Jaromír Kratochvíl, Anna Ebringerová, Alexandra Komorová, Mária Horváthová, Alexandra Hrdličková.
Potom v roku 2013: Marta Klementevová, Štefan Kertész, Antónia Lavrincsiková, Rozália Sitáriková, Mária Preisingerová, Gizela Valentová, Jozef Mrva, Mária Molnárová, Karol Veidinger, Štefan Grožaj, Mária Martanovičová, Jozef Bocán, Stanislav Kosorín, František Szabadoš, Katarína Havlíčková, Valdemar Krivosudský, Zuzana Kňazovická, dieťa Radomíra Fuknová, Františka Ružová, Miloslav Šubín, Anna Žáčiková, Dušan Horváth, Milan Hoza, Ján Dinga, Mária Kralovičová, Mária Putíková, Marián Vlkovič, Milan Šobek, Milan Havala, Mária Vavrovičová, Milan Zeman, Mária Hajnalová, Anna Staníková, Emília Tollová, Helena Golembiovská, Margita Vlašičová, Marián Elíz, Genovéva Hlavenková, Jozef Lévai, Jozef Pokorný, Rozália Preisingerová, Pavol Zeman, Hermína Šubínová.
Väčšina z týchto zosnulých mala poslednú rozlúčku v našom kostole a na tunajšom cintoríne, niektorí v bratislavskom krematóriu. Okrem spomenutých zomreli z Dev. N. Vsi aj ďalší naši blízki; mali pohreb na iných miestach a sú zapísaní v inej matrike. Mnohí z nás majú svojich blízkych pochovaných tiež na iných cintorínoch, ale predovšetkým ich máme uchovaných vo svojej pamäti a vo svojom srdci. Na pamiatku všetkých zažíname sviece (poprosím o zažatie sviece pri pamätnej tabuľke niektorých kňazov, čo pôsobili v DNV)...
III. Spoločná modlitba (Otče náš, Zdravas, Odpočinutie večné ) a spev antifóny Zdravas Kráľovná.
IV. Pokračovanie v kostole o 17.15.
1. Hudba/ spev
2. Privítanie v kostole, otvorenie svätostánku, chvíľa ticha
3. Modlitba: číta kňaz.
4. Meditačné čítanie č. 1
5. Chvíľa ticha
6. Meditačné čítanie č. 2
7. Chvíľa ticha
8. Meditačné čítanie č. 3
9. Kladieme tymian do kadidla, hudba/ spev (počas hudby prichádzajú ľudia a kladú zrnká tymianu do nádoby pred paškálom (asi 10 min)
10. Keď obrad skončí, kňaz prednesie záverečnú modlitbu, rozlúči sa a zatvorí svätostánok.
11. Hudba/ spev
Texty (rok 2013)
Modlitba (Anselm Grün, Důvěrná slova, Paulínky Praha 2011, 96.)
Kňaz:
Pane Ježišu Kriste, ty hovoríš:
„Ja som vzkriesenie a život.“
Niekedy je mi to ťažké uveriť. Predsa, keď myslím na ľudí, ktorých som mal veľmi rád, stávajú sa mi tvoje slová útechou.
Pripomínajú mi, že smrť nemá posledné slovo.
Smrť nás nemôže rozdeliť v tom najhlbšom.
V smrti nevypadneme z tvojej lásky, dobrý Bože.
A smrť tiež nezničí lásku, ktorá nás navzájom spája.
Pretože si vzkriesenie a život, je láska silnejšia než smrť.
So svojimi milovanými zosnulými už nemôžem hovoriť, nemôžem ich objať a cítiť.
Ale pretože sú teraz u teba, sú aj u mňa.
Tiež v modlitbe a pri bohoslužbe prežívam spoločenstvo s nimi.
Niekedy sa nám prihovárajú v sne.
Tak vieme, že nás naďalej sprevádzajú a podporujú.
Pane Ježišu, niektorí ľudia sa nespoliehajú na žiaden vzťah,
keď stratili milovaného človeka.
Aké dobré je veriť, že si vzkriesením mŕtvych!
Láska, ktorú cítime k našim zosnulým, sa nestratí.
Ty ju len premeníš.
Preto z nej môžem naďalej žiť.
Lebo naši mŕtvi zomreli v tebe, vo večnej a božskej láske,
ktorá nás navzájom spája a ktorú nemôže zrušiť ani smrť.
Amen.
Meditačné čítanie č. 1 (J. M. Bergoglio/ A. Skorka, O nebi a zemi, Kumran Bratislava 2013, výber z kap. O smrti, 71-79.)
Čitateľ 1: Prečítame si úryvok z knihy rozhovorov medzi Jorge Mariom Bergogliom, dnešným pápežom Františkom, vtedy kardinálom v Buenos Aires, a rabínom Abrahámom Skorkom, rektorom školy pre rabínov v Južnej Amerike.
Bergoglio: Boh vždy dáva život. Dáva ti ho tu a dá ti ho po smrti. On je Boh života, nie smrti.
Skorka: ... posmrtný život existuje a v ňom bude každý odmenený podľa toho, čo robil na zemi. Tento druhý život je otázkou intuície a viery, ktorý sa rodí z veľmi hlbokých náboženských skúseností. Pre tých z nás, čo veria, že byť človekom je vznešené, vrátane agnostikov, smrť nie je iba rozplynutím ľudského „ja“, ale výzvou zanechať dedičstvo pre svoje deti, svojich žiakov a pre všetkých okolo nás. Na rozdiel od materiálneho dedičstva ide o otázku spojenú s hodnotami, s duchovnom.
Bergoglio: Presvedčenie, že máme zanechať po sebe nejaké dedičstvo, je vážnou antropologickou a náboženskou skutočnosťou, ktorá hovorí o dôstojnosti. Znamená to povedať si: Neuzavriem sa do seba samého, nebudem sa vo svojom živote izolovať, všetko, čo mám, odovzdám svojim potomkom. A hoci by som i deti nemal, dedičstvo zostane. To mám zreteľne pred očami v Biblii. Je to prípad Nabotovej vinice. Syn ju dostal a nejde ju predať, uchová ju a zanechá budúcim generáciám. Človek, ktorý žije iba pre prítomnú chvíľu, sa nezaoberá problémom dedičstva. Dôležitý je preňho len prítomný okamih, jeho roky života, ktoré ma ešte pred sebou. Dedičstvo sa, naopak, rozvíja počas putovania ľudstva v čase: človek niečo dostane a musí po sebe zanechať niečo lepšie. Kým je mladý, nepozerá sa až tak na koniec, cení si skôr prítomnosť. Spomínam si na dva veršíky, ktoré ma naučila moja stará mama: „Pamätaj, že Boh sa na teba pozerá, pamätaj, že sa na teba pozerá, pamätaj, že budeš musieť zomrieť a nevieš kedy.“ Mávala to pod sklom na nočnom stolíku a vždy pred spaním si to čítala. Nezabudol som na to ani po sedemdesiatich rokoch. O ďalšom veršíku mi povedala, že si ho prečítala na jednom cintoríne v Taliansku: „Ty, čo ideš okolo, spomaľ svoj krok a zamysli sa nad svojimi krokmi i nad svojím posledným krokom.“ Vštepovala mi, že všetko sa raz skončí a že všetko treba zanechať na poriadku. Smrť musí byť sprievodkyňou na ceste kresťanského života. Ja napríklad každý deň myslím na to, že zomriem. Neznepokojuje ma to, pretože Pán a život ma na to pripravili. Videl som zomrieť svojich predkov a teraz som na rade ja. Kedy? Neviem. V kresťanskej tradícii sa na Veľkú noc číta latinský verš, ktorý obdivuhodne tvrdí, že život a smrť bojujú ruka v ruke. Deje sa to v každom z nás a nejde iba o biologickú stránku, ale o spôsob, akým žijeme a zomierame.
Chvíľa ticha
Meditačné čítanie č. 2 (Věroslav Mertl, Glosa o konečném stěhování, in: Cyrilo/Metodějský kalendář 2014, s. 219.)
Čitateľ 2: Český spisovateľ Věroslav Mertl cituje bulharského básnika Atanasa Dalčeva: „Človek sa zmieruje so smrťou postupne, časom, ani nie tak pre svoju starobu, ako pre smrť ostatných. Spočiatku ho smrť desí ako cudzia, neznáma zem. Odísť do nej znamená rozlúčiť sa s blízkymi. Keď však blízki odišli, stáva sa nám táto cudzia zem, akoby osídlená našimi blízkymi, sama blízkou.“
Mertl nadväzuje: Ako presne vyslovené! Mne samému sa často zdá nielen o takejto zemi, ale aj o našej dedinke, ktorá sa postupne tiež celá sťahuje do nových priestorov, kde už všetci čakajú: otec, mama, kamaráti z detstva, priatelia, poľné cesty, náš dom, kachle, teplo, praskanie dreva, zvuk cirkulárky, moje gumáky, obľúbená knižka, moja posteľ, dedko... a všetko a všetci, čo tu stále milujem a čo budem milovať aj potom. Nedokážem si lásku predstaviť ináč, než ako trvanie, ktoré premáha aj smrť.
Chvíľa ticha
Meditačné čítanie č. 3 (Táňa Fischerová – Navždy propojeni/ zamyslenie na november, Cyrilo/Metodějský kalendář 2014, s. 219.)
Čitateľ 3: Lístie v novembrových dažďoch a vetroch sa definitívne pustilo zo stromov. Holé kostry stromov zostávajú obnažené, akoby bez ochrany. Ako múdro to príroda zariadila! Keď občas predčasne napadne sneh a stromy ešte svoje listy nepustili, lámu sa pod ťarchou snehu. Bez lístia viac vydržia a je vidieť ich krásnu architektúru. Každý strom je trochu iný, ako sa ani ľudia nepodobajú jeden na druhého. Každý sme iný, každý originál a musíme pracovať na tom, aby sme napriek vonkajším rozdielom našli spoločný vnútrajšok, ktorý súvisí s Božími zákonmi a vlastnou slobodou.
November býva aj mesiacom hmiel a čľapkanice. Po otvorení sa v lete, sťahuje sa teraz zem do seba a všetko nás nabáda urobiť to isté. Ísť viac do seba, hľadať tam svetlo, ktoré vonku postupne slabne. Hmly sú tajomné. Všetko naokolo sa stáva len tušeným. Musíme opatrne našľapovať a hľadať cestu. Ostré kontúry sa zjemnia až k neviditeľnému. Všetko existuje, vieme, že to tak je, ale nevidíme to. Vodné pary zahaľujú svet a chlad odníma živému teplo. Nie náhodou sú dušičky, pamiatka zosnulých, práve v novembri. Naše svety sa k sebe približujú práve v tejto dobe. Máme k sebe blízko. Oni čakajú na nás, na našu lásku a vďačnosť a my sa k nim v spomienkach približujeme. Sme navždy spojení a potrebujeme sa. Na konci novembra už prichádza prvý advent. Prvá nádej, že do nadchádzajúcej tmy prichádza svetlo. Nie je už vonku a príroda zaspáva. Vtedy musíme zapaľovať sviečky a sami symbolicky priniesť teplo do chladnúcej prírody. Sviečka v tme a biela hmla okolo. Spojenie mŕtvych a živých, taký je november.
Modlitba na záver (Youcat, Modlitebná kniha pre mladých, Kostelní Vydří 2012, 132.)
Kňaz: Pane živých i mŕtvych, zverujeme ti všetkých našich blízkych zomrelých, ktorí nám veľmi chýbajú. Ďakujeme ti za všetko, čím pre nás boli, za všetko, čo sme spolu prežili, čo sme spolu zdieľali, z čoho sme sa radovali a čo nás zbližovalo.
Prosíme ťa za nich: Odpusť im, čím sa previnili. Daj, nech nič z ich života nevyjde naprázdno. Daruj im radosť z pohľadu na teba a z lásky k tebe v novom živote, ktorý smrť už nedokáže zničiť. Pomôž mi dovoliť im odísť. Uisťuješ ma, že tvoja láska je silnejšia než smrť, uteš ma vierou v zmŕtvychvstanie tvojho Syna, kým sa raz nestretneme v tvojom svetle. Amen.