Homília - 33. nedeľa cez rok (C)

2 Sol 3,7-12

17.11.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Predpokladám, že väčšina z nás sa už dopočula o slávení, ktoré nás čaká v najbližších dňoch. Naša farnosť Devínska Nová Ves vznikla odčlenením od Devína roku 1713, a tak práve tento rok si pripomíname tristo rokov svojho jestvovania. Počas slávenia bude príležitosť dozvedieť sa veľa o našej farnosti, o jej histórii a ľuďoch, bude možné kúpiť si knihu o našej farnosti, ale zvlášť bude príležitosť lepšie precítiť, čo znamená mať farnosť, byť členom farnosti.

V jednom starovekom spise, ktorý sa volá List Diognetovi (2. stor. n. l.) píše sa o kresťanoch, že tak ako je duša v tele, sú kresťania vo svete. Dnes sa slovo duša používa v rozličných významoch, pôvodne toto slovo však označovalo najmä princíp, podstatu života. Takže, keď autor Listu Diognetovi písal o kresťanoch ako duši sveta, chcel povedať, že kresťania sa s ostatnou spoločnosťou nestotožňujú, cirkev a občianska spoločnosť nie je to isté, ale súčasne pripomenul, že podobne ako duša udržiava telo pri živote, kresťania a cirkev slúžia svetu, aby svet mohol žiť. Členom farnosti nie je hocikto, k farnosti patria len veriaci kresťania, a to takí, ktorí svoju vieru žijú katolícky, v rámci katolíckej cirkvi. To môže znieť niekomu dosť vyčleňujúco. Ak ale zostaneme pri obraze duše v tele, tento obraz nám nedovoľuje, aby sme sa od ostatných oddeľovali. Máme sa odlišovať – to áno – ale tým, čo sme, nie tým, s kým alebo pre koho sme. Sme dušou sveta a súčasne sme pre svet, sme pre ostatných.

Dnešnou nedeľou končí čítanie z 2. listu apoštola Pavla Solúnčanom. Viackrát som spomínal, že myšlienky z Pavlových listov sú pre nás zaujímavé, lebo dosvedčujú, prečo sa stali celkom na začiatku kresťanstva niektorí ľudia kresťanmi. Jednoducho povedané, našli sa v Ježišovi Kristovi, našli svoju hodnotu cez neho a v ňom. Ak sa opäť vrátim k tomu obrazu z Listu Diognetovi, môžeme povedať: Ak som ako kresťan spolu s inými kresťanmi dušou sveta, tak Ježiš je dušou mojej duše. Je princípom môjho života. Milujúci túži žiť s milovaným. Ak je kresťan zamilovaný do Ježiša (nechápme to zle, táto láska nie je citová naviazanosť!), tak je potom pochopiteľné, že kresťan túži byť s Ježišom. Chce sa s ním stotožniť. Nielen kvôli sebe, ale kvôli svetu, aby sa svet stal lepším, aby sa stal Božím kráľovstvom. Pavol si všimol, že niektorí kresťania v Solúne pochopili toto Božie kráľovstvo tak duchovne, že prestali pracovať – veď sa blíži Božie kráľovstvo a bude koniec sveta! Je zaujímavé, že Pavol v reakcii na toto naivné chápanie nezačal vysvetľovať, prečo je také chápanie nesprávne, ale uviedol seba za príklad: „Dňom i nocou som namáhavo pracoval, aby som nebol nikomu na ťarchu. Mohol som od vás prijímať služby, ale nechcel som. Chcel som byť vzorom, že treba pracovať...“

My starší si pamätáme, že za komunizmu sa zdôrazňovala práca, a možno si ani neuvedomujeme, že prácu ako činnosť, ktorou sa človek podobá Bohu, zdôrazňuje aj Sv. Písmo. „Modli sa a pracuj“ – to je i staré kresťanské heslo, ktoré pochádza od sv. Benedikta. Komunisti nepochybili tým, že zdôrazňovali hodnotu práce, ale tým, že prácu odtrhli od modlitby. Bez modlitby sa stáva práca otročinou. V spojení s modlitbou sa stáva cestou k slobode. Zvláštne je, že dnes pre mnohých ľudí práca nie je alebo je zasa len otročinou. Asi sme prácu opäť odtrhli od modlitby i od jej zmyslu. Apoštol Pavol, keď varoval pred neužitočným životom, chcel povedať, že Božie kráľovstvo nastáva prostredníctvom našej práce, našej vedomej užitočnosti pre svet. Nepracujeme preto, aby sme zbohatli, ale preto, aby sme sa vedeli o seba postarať a aby sme boli užitoční pre druhých. Toto sa má týkať nás ako jednotlivcov i nás spoločne ako cirkvi. Týka sa to aj našej farnosti: Všetko, čo spolu robíme, a čo spolu ako cirkev máme, chceme dávať ako službu.

Hovorieva sa, že dedina bez kostola je ako telo bez duše. V takej obci majú miestny úrad, ihrisko, obchod, krčmu i skládku odpadu, ale zmysel existencie v takej obci uniká. Keď som bol ako kňaz na dedine, uvedomil som si túto pravdu paradoxne prostredníctvom chlapov, ktorí cez omšu stávali za kostolom. Najprv som sa na nich hneval, neskôr som si uvedomil, že ľudia nebudú nikdy rovnakí a že aj týmto chlapom musím dať najavo, že ich mám rád. Oni sa mi odmenili tým, že tak svojsky porozumeli, čo to je byť kresťanom. Raz boli niektorí z nich v nedeľu na futbale v susednej dedine. Tam síce kostol bol, ale bol stále zatvorený a vyzeral, že sa čoskoro rozpadne. Na druhý deň svoj zážitok z tej susednej dediny komentovali: „Čo sú to tam za ľudia? Veď oni si ani v nedeľu nedajú bielu košeľu, ale chodia v gumákoch a montérkach!“

Uvedomil som si, že všetkých ľudí do kostola nikdy nedostaneme, ale dať si bielu košeľu v nedeľu a vážiť si život i seba – to sa naučiť môžeme. Inak povedané, treba byť dušou sveta a nehnevať sa na svet, treba byť farnosťou, ktorá ako Ježiš žije a obetuje sa pre svet! Nech sme aj my, nech je aj naša farnosť v Devínskej Novej Vsi, takouto farnosťou – dušou nášho mesta!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves