Homília - Vianoce v noci

Tit 2,11-14

24.12.2013, utorok

Autor: Karol Moravčík


Ktosi raz povedal, že kresťanské kostoly sú jedinými miestami v našom svete, ktoré sú pre všetkých ľudí otvorené. Ľudia sú prirodzene rozdelení na základe mnohých okolností, často nás rozdeľuje aj samotné náboženstvo, ale skúsenosť potvrdzuje, že v našich kostoloch sa naozaj stretávame rôzni ľudia. Sme tu spolu mladí i starí, deti i dospelí, vzdelaní i menej vzdelaní, ľudia rôzneho pôvodu a národnosti, kresťania, ktorí často chodia na bohoslužby, i ľudia, ktorí prichádzajú zriedkavejšie.

Za touto skúsenosťou nie je žiadna šikovná reklama ani marketingová stratégia, ale možno viac podvedomé ako vedomé poznanie, že kresťanská viera osobitne slúži tvorbe našej ľudskosti, toho, ako byť človekom, ako zvládnuť svoj život. Neviem, koľko ľudí berie svoj život mechanicky, pasívne a odovzdane, ako keby s vlastným životom nemohli veľa urobiť. Chcem však predpokladať, že väčšina z nás svoj život nechce brať pasívne , nechce brať život ako osud, ako niečo dané, ale rozhliada sa po svetle. A to svetlo nemusí byť – ako sa niekedy vraví – len povestné svetielko na konci tunela, môže to byť aj vianočné svetlo uprostred najdlhšej noci. Dnes uprostred noci sa nám ohlasuje svetlo, čiže nádej, východisko, nie také, ktoré by nás nútilo niečo robiť, ale nádej, ktorá je sťa pohladkanie, gesto lásky, prejav priateľstva a blízkosti – v Liste Titovi sa píše, že je ako prejav milosti: „Zjavila sa Božia milosť, ktorá prináša spásu všetkým ľuďom“ (Tit 2,11).

Slovo „zjaviť“ pripomína, že ide o prekvapenie – milé radostné prekvapenie. Niekto iný, mocný, veľký, so mnou neporovnateľný mi prejaví náklonnosť. Úprimne, neoficiálne, jednoducho ľudsky. To sme nečakali. To nazývame milosť. Dar, gesto priazne, s ktorým sme nepočítali. Na Vianoce sa nám zvestuje, že takýto dar milosti urobil sám Boh. Ten, o ktorom niekedy aj pochybujeme, či vôbec je, ale zistiť, že naozaj je, nemôžeme inak, ako len tak, že zažijeme milosť.

Ako sa dá zažiť milosť? Naši ľudia kedysi hovorievali: „Pomôž si, človeče, aj Pán Boh ti pomôže.“ Zdalo by sa, že najprv musím urobiť niečo ja, aby potom Boh niečo dobré urobil. Ale táto veta sa nemyslí časovo následne, ale súčasne. Kresťanská teológia povie, že milosť Božia nás predchádza i sprevádza, nie že nás dobieha. Zo strany nás ľudí musí byť len náš záujem, naša túžba. Nie túžba po všetkom možnom, ale po tom základnom: Byť človekom. Byť normálnym dobrým človekom. K tomu smeruje to príslovie: Pomôž si človeče, aby ti aj Boh mohol pomôcť, aby si mohol skúsiť jeho milosť. Ako náhle zatúžime tvoriť seba, svoju ľudskosť, nekráčať ľahostajne a tupo životom, ale vnímavo a citlivo, spozná sa aj milosť. A keď ju prijmeme, keď nebudeme ľahostajní, začne nás milosť vychovávať, pracovať s nami. Preto sa v Liste Titovi povie, že milosť, ktorej sa nám dostalo, nás vychováva. Kto vychováva, ten si nenamýšľa, že vždy má pravdu, ten neberie druhých zhovievavo na vedomie, ten sa netvári, že sám vie všetko vopred. Kto vychováva, ten tvorí predovšetkým domov, ponúka blízkosť a priateľstvo. Jeden teológ pekne povedal, že cirkev, spoločenstvo nás kresťanov, sa rodí zo schopnosti byť dojatý a z možnosti ďalej dojímať. Dojímať, zaiste, neznačí v prvom rade hrať na city, ale spolucítiť, spolu žiť, spolu prežívať.

Veľmi nám všetkým prajem, aby sme dnes prežili, že Vianoce, a vôbec normálne ľudské šťastie nie je len pre tých, čo sú zdraví, finančne zaistení a v rodine sa milujúci. Vianoce, šťastie a Božia milosť je pre všetkých. Apoštol to dávno pochopil, preto napísal: Zjavila sa Božia milosť všetkým ľuďom. Nech sa táto milosť, gesto Božej i ľudskej priazne stane našou veľkou spoločnou skúsenosťou!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves