Homília - Sv. Štefan

Sk 6,8-10; 7,54-60

26.12.2013, štvrtok

Autor: Karol Moravčík


Včera sme slávili radostný sviatok Vianoc, dnes slávime spomienku na sv. Štefana, prvého mučeníka. Podľa historikov sa Vianoce slávili v Ríme už roku 336. Pomerne skoro po zavedení sviatku Vianoc umiestnili kresťania na druhý vianočný deň sviatok sv. Štefana. Východní kresťania niekedy po roku 340, západní (rímski) o sto rokov neskôr. Spojenie oslavy narodenia Krista so spomienkou na prvého mučeníka vyznieva zvláštne, ale dá sa pochopiť.

Mučeník je podľa kresťanskej viery ten, kto zomrie pre svoju vernosť Kristovi. Má možnosť sa svojej viery vzdať, a tak si zachrániť život, ale neurobí to, zostane verný. Grécky sa mučeníkovi hovorilo martýr a toto slovo doslovne znamená svedok – byť svedkom Krista, jeho nasledovníkom. Meno martýr sa ujalo zvlášť pre tých, ktorí boli ochotní Krista nasledovať až po smrť. Nie smrť náhodnú, ale vedomú smrť kvôli svedectvu Kristovi. To však neznačí, že mučeníci smrť vyhľadávali. Smrť napokon nevyhľadávali Ježiš ani Štefan. Ale vedeli smrť prijať, keď sa nedalo inak.

Či hovorím, konám a svedčím správne o Kristovi, to zaiste nie je vec ľubovoľná. Preto som včera hovoril o tenkej hranici medzi túžbou, ktorá je falošná, a túžbou, ktorá vedie k uskutočneniu. Štefan nenasledoval Ježiša ako fanatik, ktorý sa pre svoju vieru povadí so všetkými ľuďmi. V knihe Nového zákona „Skutky apoštolov“ o Štefanovi čítame, že to bol mladší človek, ktorý v spoločenstvách kresťanských Židov v Jeruzaleme pomáhal riešiť sociálne problémy. V tých rokoch (33/34) sa kresťania od ostatných Židov ešte neoddeľovali. Štefan sa okrem sociálnej práce medzi židovskými kresťanmi prejavil aj ako dobrý kazateľ. V spoločenstvách veriacich a na bohoslužbách v synagóge múdro a odvážne svedčil, že cez Ježiša Nazaretského naozaj konal Boh ako cez svojho Mesiáša. Vyvolalo to odpor u časti veriacich Židov, ktorí ho osočili, že káže proti Mojžišovi, ba proti Bohu, a udali ho veľrade (správnemu a súdnemu orgánu Židov). Podľa „Skutkov apoštolov“ Štefan pri svojej obrane argumentoval na základe textov Starého zákona, ale nepomohlo mu to. Napokon obvinil svojich sudcov, že sú tvrdého srdca, že tak ako ich predkovia prenasledujú prorokov, preto sa stali aj zradcami a vrahmi Božieho Spravodlivého (Ježiša). So Štefanom nasledoval rýchly koniec. Na rozdiel od Ježiša nevydala veľrada Štefana rímskej moci, aby ho ukrižovali, ale dala ho zlynčovať, ukameňovať. Štefan zostal Ježišovým svedkom až do konca, keď podobne ako Ježiš na kríži aj on sa modlili za svojich vrahov: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“

Naši ľudia si dnes predstavujú, že kresťanských mučeníkov zabíjajú zlí neveriaci ľudia. Niekedy je to tak, ale na smrti mučeníkov majú často podiel aj veriaci ľudia. Ježiša i Štefana najprv nenávideli nábožní fanatici, zástancovia starých predstáv o židovskom náboženstve. Následne ich odsúdili na smrť vlastní náboženskí predstavitelia. Včera som spomínal Bonhoeffera a Romera, mučeníkov 20. stor. Počas nacizmu väčšina predstaviteľov evanjelickej cirkvi v Nemecku kolaborovala s Hitlerom, Bonhoeffer bol svetlá výnimka. Podobne to bolo s arcibiskupom Romerom. Chudobní ľudia ho milovali, ale mnohí bohatí katolíci ho neznášali. On sám pred smrťou povedal: „Pokiaľ cirkev ohlasuje spásu v nebi, nemá problém. Ak sa však dotkne súčasných problémov, upozorní na krivdy, čo sa dejú a bojuje za spravodlivejší a ľudskejší svet, stáva sa cirkev prenasledovaná.“

Áno, kto len verí, ale nezápasí o svet, nedostane sa do konfliktov. Ako je to s našou vierou, o čo sme my ochotní zápasiť v cirkvi a vo svete? Modlime sa, aby sme dokázali dnes nasledovať Krista poctivo a úprimne, nie polovičato a pohodlne. Aby sme dnes boli skromnými, ale pravými Kristovými svedkami.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves