Homília - 2. nedeľa po Vianociach

Ef 1,3-6.15-18

5.1.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Odpradávna je známe, že nejakú vec či tému ľahšie pochopíme pomocou príbehu ako poučky. Predstavme si, že by sme ako kresťania dvetisíc rokov len citovali apoštola Jána:, „Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh“ (Jn 1,1). Alebo apoštola Pavla, že Boh „ešte pred stvorením sveta nás v Kristovi vyvolil, aby sme boli pred ním v láske svätí a bezúhonní“ (Ef 1,4). Kto by si tieto vety zapamätal a kto by im rozumel?

Okrem týchto a podobných vyjadrení ako kresťania tradujeme už dve tisícročia aj príbeh o Ježišovom narodení. Myslím zvlášť na ten, ktorý poznáme z Lukášovho evanjelia – ako Jozef s Máriou sa vydali na cestu do Betlehema, ako sa tam za mestom narodil Ježiš a prišli sa mu pokloniť pastieri. Tento príbeh pozná temer každý aj preto, že si ho udržiavame vo svojich predstavách i pomocou rôznych výtvarných zobrazení (betlehemov). Nebezpečenstvo príbehu môže však spočívať v tom, že sa vec zjednoduší len na samotný príbeh a urobí sa z neho len rozprávka. Preto je potrebné spájať príbehy s vysvetlením a premýšľaním, ako to kresťania robili od počiatku.

Pri tomto vysvetľovaní nám nesmie uniknúť to najdôležitejšie. Nevysvetľujeme príbehy, čo sme si vymysleli, vysvetľujeme seba, svoje otázky a potreby. A pri tomto premýšľaní a vysvetľovaní stretávame sa nie s vymyslenými príbehmi, ale s reálnymi životmi. So svojím životom a so životmi iných, ktoré niekedy môžu byť pre nás aj prekážkou, ale chvalabohu často sú inšpiráciou. Pre ľudí, ktorí si hovoria kresťania, je inšpiratívnym životom najmä Ježišov život. Zaiste, poznáme aj iné životy, ktoré sú inšpiratívne. Často ide o nám blízkych ľudí, ale niekedy aj o historické postavy. Kresťanstvo na Ježiša však nespomína ako na historickú postavu. Spomíname na to, čo nám Ježiš odhalil o nás. V tomto ohľade evanjeliá rozprávajú Ježišov príbeh, čo Ježiš Nazaretský robil a učil a ako zomrel a že vstal z mŕtvych, a čo sa tým myslí a čo to znamená pre nás. Že – povedané slovami apoštola – to znamená aj objav, že „Boh nás vyvolil ešte pred stvorením sveta, aby sme boli pred ním v láske svätí a bez poškvrny“. Inak povedané, že na Ježišovi vidíme pôvodný Boží zámer s človekom, obraz človeka, našej ľudskosti, toho, čo znamená byť človekom. Cez Ježiša sme pochopili, že byť človekom znamená mať vďačný vzťah k Bohu, tak ako má dieťa vďačný vzťah k rodičom, ktorí mu dali zažiť domov a lásku. Iste, vieme, že aj pred láskou sa niekto môže uzavrieť. Práve preto je pre kresťanov dôležitá inšpirácia z Ježiša, ktorá učí, že Boh klope na srdce aj uzavretého človeka a nedá sa odradiť.

Kedysi som počul rozprávať príbeh, ktorý chcel porovnať tri známe náboženstvá: budhizmus, islam a kresťanstvo. Poľa toho príbehu istý človek si nedal na svojej ceste pozor a padol do jamy. Jama bola hlboká, malá neschodné steny a bez cudzej pomoci sa z nej nedalo vyjsť. Išiel okolo tej jamy Budha, zastal a človeka utešil: Netráp sa, že si v jame. Keď sa oslobodíš od túžby dostať sa z jamy von, zbavíš sa utrpenia a nájdeš pokoj. Išiel okolo tej jamy Mohamed. Tiež si všimol človeka v jame a napomenul ho: Keby si zachovával pravidlá pre správny život, nikdy by si do jamy nepadol. Išiel okolo jamy Ježiš. Všimol si človeka na dne, bez rečí pohľadal prostriedky na jeho vytiahnutie a vyslobodil ho. Aj tento príbeh sa zaiste nemôže chápať zjednodušene, zjavne ho vymysleli kresťania, ale vymysleli ho výstižne. Budhizmus učí oslobodeniu z utrpenia pomocou vyhasnutia pozemských túžob, islam učí oslobodeniu z utrpenia prostredníctvom zachovávania pravidiel a kresťanstvo učí oslobodeniu pomocou lásky, ktorá je konkrétna, ktorá podáva ruku, ktorá ju podáva aj tomu, čo si lásku podľa našich ľudských meradiel nezaslúži.

Pravdu o sebe pochopíme ľahšie pomocou príbehu ako nejakej poučky. Pomocou príbehov dobre vymyslených, ale najmä pomocou tých skutočných, našich, ktoré máme odžité. V žití týchto príbehov si uchovajme posolstvo Vianoc. Ostáva len dúfať, že dokážeme rozlíšiť medzi tým, keď sa len filozofuje (v súčasnosti treba skôr povedať, keď sa bloguje a diskutuje až do ohlúpnutia na internete), a tým, keď sa naozaj niečo pekné žije a miluje. Prajem nám všetkým, aby sme to rozpoznať dokázali a nedali si vziať cit pre múdrosť a lásku.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves