Homília - Stretnutie kňazov dekanátu Bratislava - Sever

Mk 5,1-20

3.2.2014, pondelok

Autor: Karol Moravčík


V našom dekanáte patrím medzi najdlhšie pôsobiacich kňazov. Je to už viac ako 20 rokov. Za ten čas sa v našich farnostiach veľa zmenilo. Vo väčšine farností sa vystriedali kňazi, mnohí ľudia sa prisťahovali a iní zasa odsťahovali. Zmenilo sa v mnohom aj prostredie našich farností. Niekde sa postavili nové kostoly, ako tu v Dúbravke, ale určite sa zmenili aj ľudia, ich zmýšľanie, postoje, a to aj vo vnútri cirkvi. Na deťoch, ktoré dnes pripravujeme na prvé sv. prijímanie, alebo na mladých ľuďoch, ktorí sa pripravujú na sv. birmovania, vidno, že sú v mnohom iní ako deti a mladí ľudia spred pár rokov. Nechám teraz bokom otázku, čo z tohto všetkého sú dôležité zmeny a čo nie, a položím radšej otázku na nás: Ako sme sa zmenili my? A mali by sme sa vôbec zmeniť? Nedávno ma zaujalo, ako sa v rozhlasovom vysielaní pýtali jedného vyššie postaveného predstaviteľa slovenskej cirkvi na pápeža Františka: V čom je tento pápež iný ako jeho predchodcovia? Prináša oproti nim niečo nové? Odpoveď znela, že ani nie, že tento pápež má len inú povahu a viac sa usmieva, keďže prišiel z prostredia Latinskej Ameriky. Je to naozaj tak, naozaj sa príchodom pápeža Františka nič podstatné nezmenilo a neplánuje sa zmeniť?

Evanjelium, ktoré sme si dnes vypočuli (pondelok 4. týždňa cez rok), hovorí o zmene udivujúcim spôsobom. Ježiš zmenil miesto pôsobenia a za búrky prešiel zo židovského brehu na pohanský breh genezaretského jazera do krajiny Geraza, krajiny pohanov. Ako sme počuli z 5. kap. Markovho textu, Ježiša tam privítal zvláštny človek, opísaný ako chorý, blázon či posadnutý zlým duchom. Tohto muža sa jeho krajania báli, ale zdá sa, že on ubližoval najmä sám sebe. Nás by mohlo zaujať, ako tento človek dokázal zhodnotiť Ježišovu pozíciu. Ak sa mi nazdávame, že keď niekam prídeme v Ježišovom mene (my alebo aj pápež), nič sa až tak zmeniť nemusí, tak tento človek naopak okamžite spoznal zmenu, ktorá prišla v Ježišovej osobe. Veľká zmena bola už v tom, že tu prišiel niekto od židov, kto tam vlastne nemal čo robiť. Židia si spájali pohanov s predstavou nečistých zvierat, svíň a psov, a s nečistými duchmi všeobecne; a príbytky pohanov boli pre židov práve také nečisté ako hroby. Človek, ktorý šiel v Geraze v ústrety Ježišovi, je symbolom všetkého pohanského, zlého a nečistého, čo sa len dalo predstaviť. Predsa tento človek bol jediný, kto sa pustil do rozhovoru s Ježišom. Po stretnutí je tento človek Ježišom premožený a súčasne vyliečený. Dokonca si želá pokračovať ďalej na ceste s Ježišom. Tomuto želaniu Ježiš nevyhovel, ale poslal ho k jeho krajanom, aby sa s nimi podelil o svoju oslobodzujúcu skúsenosť.

Zvláštny príbeh z dnešného evanjelia môžeme prijať ako odpoveď na naše otázky: Akú zmenu potrebujeme my, akú zmenu potrebuje naša cirkev? Potrebujeme sa zmeniť tak, aby ľudia, s ktorými žijeme v našej Bratislave – „krajine pohanov“, zatúžili sa s nami stretnúť a zatúžili sa s nami konfrontovať (prípadne nám aj vykričať, že sme Boží a nech im dáme pokoj). A potom najmä, potrebujeme sa zmeniť tak, aby sme sa takejto konfrontácie nebáli a aby sme v nej obstáli. Nie tak, že nami nič nepohne, ale že my v Ježišovom mene pohneme s ľuďmi, pohneme ich smerom k telesnému, psychickému a duchovnému uzdraveniu. A urobíme z nich misionárov v ich prostredí. Takúto zmenu si určite nesmieme predstavovať ľahko a zjednodušene. Občas za mnou prídu ľudia, ktorí pokazili vo svojom živote azda všetko, čo sa len dalo. Keď ich vidíte po prvý raz, neviete, či ide o chorého človeka, blázna alebo niečím posadnutého. Často majú títo naši blížni dobre platenú prácu, vo svojom prostredí sú úspešní, ale opakovane sa im nedarí zvládnuť seba samých. Vždy znova však prídu a hľadajú pomoc. Keď sa pozriem v nedeľu do kostola, vidím mnoho takýchto ľudí (v evanjeliu by sa povedalo: hriešnikov a mýtnikov), ktorí sa mi cez svoje trápenie stali blízkymi.

Nazdávam, sa, že ak súčasný pápež František prináša nejakú zmenu, tak je to práve takáto zmena. Zmena cirkvi smerom k spoločenstvu Ježiša s hriešnikmi a mýtnikmi. Zmena, ktorá pôjde smerom k odbúraniu strachu z iných a ku schopnosti dotknúť sa ich, dotknúť sa ich uzdravujúcim spôsobom. Vo svojej exhortácii „Radosť evanjelia“ to pápež František povedal celkom jasne: „Preferujem viac cirkev havarovanú, ranenú a špinavú, pretože vyšla do ulíc, ako cirkev, ktorá ochorela uzavretosťou a pohodlnosťou a drží sa vlastných istôt... Viac ako strach z pochybenia, dúfam, že nami pohne strach z uzavretosti do štruktúr, ktoré nám dávajú falošnú ochranu, do noriem, ktoré nás menia na neľútostných sudcov, do zvykov, v ktorých je nám dobre, zatiaľ čo vonku je množstvo hladujúcich a Ježíš nám bez prestania opakuje: „Dajte im vy jesť“.

Toto nie je len o inom usmievaní, toto je nový dôraz na evanjelium, na ktorý aj v cirkvi pri všetkých iných možných starostiach zabúdame. Ale ak to niekto chce tak počuť, je to samozrejme aj o kontinuite, o nadväznosti na Ježiša, ktorý nás prvý oslovil, pozval k uzdraveniu a poslal nás svedčiť o tejto skúsenosti.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves