1. pôstna nedeľa (A)

Mt 4,1-11; Gn 2,7-9; 3,1-7

9.3.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Počas nedávnej diskusie prezidentských kandidátov dali usporiadatelia na pódium aj jednu prázdnu stoličku s barlou. Predpokladám, že išlo o nie celkom vydarený vtip na účet kandidáta „s barlou“, ktorý sa diskusie nezúčastnil. Pri tejto príležitosti som si spomenul, ako sa motív prázdnej stoličky používa v teologicko-filozofických úvahách o súčasnej politike. V tomto prípade nejde o vtip, ale o vážne uvažovanie nad krehkosťou našich spoločností, ktoré sa nazývajú demokratické a občas si namýšľajú, že sú najdokonalejším systémom v dejinách. Tieto naše demokratické spoločnosti sa z princípu tvária ako nenáboženské, práve preto im však chýba skutočná autorita. Za pohonnú látku, ktorá udržiava naše spoločnosti v chode, sa pokladá diskusia, dialóg. Aj naši ľudia zvyknú pri veľkých problémoch povedať, že problémy vznikli, lebo sa prerušila komunikácia a dialóg. Je to však naozaj tak? Môže niektoré problémy vyriešiť samotná diskusia? Preto niektorí filozofi používajú obraz prázdnej stoličky a spoločnosť predstavujú ako kruh ľudí, ktorí diskutujú a rozhodujú. V kruhu týchto ľudí má však zostať jedna stolička voľná. Tá stolička je tam pre Boha, v ktorého dnes niektorí ľudia neveria. Ak nemajú zničiť svet, musia však s niekým, ako je Boh, počítať. Nik z ľudí sa nesmie vyhlásiť za najvyššiu autoritu a stoličku obsadiť, ale nik ani nesmie potrebu takejto autority zrušiť a stoličku odniesť preč.

Dnešné čítanie zo Starého zákona a evanjelium prvej pôstnej nedele nevidia ako náš hlavný problém nedostatočnú komunikáciu či dialóg, ale práve ten problém, ktorý za najdôležitejší pokladajú aj mnohí súčasní myslitelia. Vo Sv. Písme sa neobjavuje obraz prázdnej stoličky, ale obraz stromu, z ktorého sa nesmie jesť. V obraznom rozprávaní had navádza ľudí, aby sa nebáli jesť, aby obsadili stoličku, zrušili autoritu a sami sa stali bohmi: „Budete ako Boh...“ Príbeh z evanjelia o pokúšaní Ježiša na púšti tvorí protiobraz k rozprávaniu o Adamovi a Eve. Kým oni podľahli pokušeniu „byť ako Boh“, Ježiš, typ nového človeka, pokušenie odmieta. Tým odmieta aj riešenie problémov sveta tak, žeby sa hral na Boha. Odmieta čarovanie (namiesto kameňov chleby), odmieta pokúšať Boha kvôli vlastnému prospechu a odmieta i zbožšťovanie ľudských možností a moci.

Za dávnym rozprávaním o hriechu Adama a Evy (symbolických, nie historických postáv) možno počuť pradávnu otázku: Prečo je utrpenie na svete? Odpoveď môže znieť, že náš svet alebo naše ľudské založenie je jednoducho také. A môžeme obviniť i Boha, že nás zle stvoril. Príbeh o Adamovi a Eve však ide ďalej. Príčinu utrpenia vidí v ľudskom hriechu. Nie však v hocijakom hriechu, ale v pokuse byť ako Boh, obsadiť prázdnu stoličku. Ak to správne vidíme, nezľahčíme si problém, neostaneme pri jednoduchom posudku, že treba poslúchať, ale svoju ľudskosť pochopíme ako jestvovanie na rozhraní medzi slobodou a autoritou. Záleží na tom, ako si predstavujeme slobodu a ako si predstavujeme autoritu. Správnou odpoveďou na túto otázku je Ježišov postoj. Ježiš koná slobodne, sám svojej slobode však dáva aj hranicu: „Len Bohu sa budeš klaňať a len jemu slúžiť.“

Odpoveď na ďalšiu otázku: Čo znamená len Bohu sa klaňať a jemu slúžiť?, je vlastne obsahom našej viery. Ak si niekto myslí, že jestvuje nejaký presný zoznam pravidiel, ktoré treba zachovávať, mýli sa. Aj Desatoro je vo svojom „holom“ znení všeobecné. Vždy potrebujeme vlastné pochopenie: čo značí v mojej konkrétnej situácii nevziať Božie meno nadarmo, čo znamená ctiť si rodičov, čo nezabíjať a nekradnúť atď. To vlastné pochopenie sa však nesmie vyhnúť výzve: Len Bohu sa budeš klaňať a jemu slúžiť. Niektorí, najmä neveriaci ľudia, argumentujú, že všetko, čo my ľudia môžeme urobiť, aj máme právo urobiť. Pod tým „všetko“ sa dá všeličo predstaviť: neobmedzené využívanie jadrovej energie; ničenie tropických pralesov; ekonomické využitie ľudských buniek, ktoré vznikli po umelom oplodnení; nové definovanie ľudskej sexuality a párových vzťahov, eutanázia... Možno spomenúť, ako sa v nedávnej minulosti ospravedlňovalo údajné „právo“ Európanov zmocniť sa území na iných kontinentoch, zotročenie ich obyvateľov a vyťaženie ich prírodných zdrojov. Zoznam toho, čo „všetko“ možno urobiť, ale nemáme právo to urobiť, bol by veľmi dlhý.

Predstavitelia cirkvi sa občas pomýlili, keď chceli zakázať vedecký a technický vývoj v niektorej oblasti ľudského života, nemýlili sa však v tom, že hranicou je výzva: Len Bohu sa budeš klaňať! Niektorí novší teológovia, aby to pochopili aj dnešní neveriaci ľudia, hovoria o výzve či prednosti trpiaceho človeka. Keď na prvej stoličke (podľa neveriacich) nesedí Boh, tak tam treba posadiť chudobného a trpiaceho človeka. Nie milionára, nie mocného politika ani hviezdu z komerčných médií. Iste, ani nijakého cirkevného monsignora.

Ani Ježiš sa predsa na žiaden trón neposadil. Nech nám počas tohoročnej pôstnej doby pomôže jeho postoj, aby sme sa správne zorientovali v sebe, v našom cirkevnom spoločenstve i vo svete.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves