Homília - 3. pôstna nedeľa (A)

Jn 4,5-42

23.3.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Minulý týždeň sme v našom kostole slávili program „Svetového modlitbového dňa“, ktorý organizujú ženy z viacerých kresťanských cirkví. Tento rok pripravili program ženy z Egypta. Podobne ako dnes aj v rámci „Modlitbového dňa“ sa čítal zo Sv. Písma text Ježišovho rozhovoru so samaritánskou ženou. Text sa nielen čítal, bol aj dramaticky stvárnený: jeden muž predstavoval Ježiša, jedna z našich žien Samaritánku a krstiteľnica studňu. Kázeň mala jedna z našich žien. Upozornila na symbolický obraz „Modlitbového dňa“, na ktorom bol Egypt stvárnený ako záhrada, ktorú zavlažuje veľká voda. Veľa vody na Blízkom Východe, kde je plno suchoty a púšte, znamená veľa radosti, veľa života a požehnania. Kazateľka zaujímavo spomenula, že keď príde do nášho spoločenstva, na rozdiel od mnohých kostolov vníma medzi nami veľa vody, teda veľa radosti, života a požehnania. Bárs by jej slová boli pravdivé a my sme si ich zaslúžili!

Rozprávanie o stretnutí Ježiša so samaritánskou ženou sa nachádza v Jánovom evanjeliu. Toto evanjelium je v porovnaní s ostatnými viac meditatívne, niekto by povedal, že filozofické. Keď si všimneme udalosti v tomto evanjeliu, uvedomíme si, že udalosti v ňom spomínané neprinášajú predovšetkým historickú výpoveď (čo sa stalo), ale duchovnú (aký to má význam pre nás). Takto treba vnímať aj rozhovor Ježiša so Samaritánkou. Ústrednou témou ich rozhovoru je voda, ale v symbolickom význame. Znamená život, a najmä schopnosť správne ho vidieť, porozumieť mu, a napokon správne ho žiť.

Čo znamená správne žiť? Odpoveď nájdeme v rozhovore Ježiša so Samaritánkou. Žena po stretnutí s Ježišom odporúča ostatným, aby išli za Ježišom, a povie: Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Či to nie je Kristus? Keď ľudia prídu a zoznámia sa s Ježišom, tej žene povedia: Veríme už nie preto, čo si povedala, veď sme sami počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta. Správne žiť teda znamená vidieť, čo som urobil. Správne žiť znamená aj vedieť, kto je môj Spasiteľ a uveriť mu. Nám sa asi nezdá, že nám to pomôže, ak vidíme, čo sme porobili. Najmä, ak to, čo sme urobili, nebol veľký úspech. Samaritánka sa zjavne potešila, ako jej Ježiš povedal, čo všetko urobila. Mala piatich mužov, teraz má šiesteho, čo nie je jej... Predsa, správne vidieť svoj život zároveň znamená, že sa poteším, lebo konečne svoj život prijmem, nezapriem ho, hoci aj s mnohými zmätkami a chybami. Vidieť tu znamená aj zatúžiť po pochopení. Samaritánska žena sa cítila Ježišom pochopená. Preto v rozhovore prešla od počítania svojich vzťahov k téme klaňania sa Bohu.

Najprv o tom tá žena hovorí tak, ako keď my hovoríme, do akého kostola chodíme. Potom jej však Ježiš povie, že dôležité je klaňať sa Bohu v Duchu a pravde. Takto, v Duchu a pravde, klania sa Bohu ten, kto túži správne vidieť svoj život, kto ho prijme a zároveň sa začne s Bohom radiť, ako ďalej. Vtedy od videnia prejde k porozumeniu. A pochopí, že šťastie si nemožno nasilu vynútiť napr. striedaním vzťahov, ale začne sa učiť láske, ktorá sa vie deliť a dávať. Tým sa od pochopenia prechádza k poslednému dôležitému kroku – ku správnemu konaniu.

Minulú nedeľu som spomenul, ako pápež František pekne hovorí, že najprv musíme objať vlastnú zraniteľnosť, až potom sme schopní skloniť sa v súcite k zraneniam iných. Toto je dobre vidieť aj na dnešnom evanjeliu. Voda života – či už tým obrazom myslíme Božiu milosť alebo lásku – môže sa do nás dostať len cez naše zranenia, trhliny v našom živote. Vďaka nim sme priepustnou pôdou. Ak sme veriaci v Boha, čiže ak pochopíme, že spásu a šťastie si nemožno vynútiť, ale možno sa im otvoriť, vtedy voda života, Božia milosť a láska prenikne až do centra našej bytosti a vylieči nás. A práve preto, že sme plní trhlín a rán, tak ako tá samaritánska žena, sami sa staneme prameňom života pre iných. Nenecháme si novú krásnu skúsenosť len pre seba, ale cez naše rany potečie voda aj pre iných. Tak je to napokon aj v prírode: prameň vody vytryskne spod zeme tam, kde je trhlina.

Zatvrdnutí hriešnici a zatvrdnutí nábožníci majú čosi spoločné: Boja sa mať trhliny, boja sa priznať svoje rany. Preto im niet rady ani pomoci. Mne sa páči koncept nábožnosti „Svetového modlitbového dňa“, lebo postupuje systémom troch jasných krokov: vidieť – porozumieť – konať. Učíme sa spolu vidieť svet, vidieť svoj život – naozaj a pravdivo. Nie očami bulvárnych a zlostných médií, ktoré slúžia záujmom mocných, ale cez vlastný rozum a vlastnú skúsenosť. Potom sa učíme porozumieť. Nie cez jalové mudrovanie, ale cez rozhovor viery a modlitby – v Duchu a pravde. A napokon sa nebojíme konať a meníme seba i svet, delíme sa o vodu života – o znovuzískanú silu a radosť zo života!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves