Homília - Púť v Marianke

Lk 8, 19-21

7. 2. 2009, sobota

Autor: Karol Moravčík


Ľudí, ktorých máme radi, si uchovávame v rôznej podobe. Kedysi vo vznešených rodinách viseli na stenách maľované podobizne pána a panej domu. Dnes okrem spomienok v našej pamäti máme k dispozícii fotografie svojich rodičov a detí, máme všeličo zo života nahraté na videokameru, v ostatných rokoch máme aj plné počítače obrázkov.

Máme v láske a úcte aj Pannu Máriu, a tak aj ona je v rozmanitej podobe uchovávaná a uctievaná v našich kostoloch, domácnostiach a na ďalších vhodných miestach. K najstarším zobrazeniam Panny Márie patrí obraz Panny Márie tu, v Marianke. Podľa historikov ide o sošku, ktorú vyrezal z dreva nejaký pustovník temer pred 1000 rokmi. Všimnime si, ako si Pannu Máriu vtedy ľudia predstavovali. Predstavovali si ju najradšej ako ženu, mamu so svojím malým dieťaťom. Mária bola teda pre našich kresťanských predkov mamou s dieťaťom a Ježiš bol tiež predovšetkým dieťaťom, človekom, jedným z nás.

Zaiste, hoci bol jedným z nás, niesol pečať niečoho veľmi vznešeného, božského. Hovoríme a vyznávame, že Ježiš bol nielen synom svojich rodičov, ale najmä synom Najvyššieho (Boha). Naši teológovia o tom špekulovali často príliš ontologicky – pýtali sa na bytie, na podstatu jestvovania. Evanjelium nešpekuluje, lež hodnotí Ježiša predovšetkým prakticky – v jeho záujme žiť Božiu vôľu. Takto to aspoň vyjadruje sám Ježiš, napr. v tej udalosti, keď bol raz v jednom dome a množstvo ľudí ho počúvalo, a vtedy mali prísť po neho jeho príbuzní (vrátane jeho mamy), aby ho odviedli. Ježiš vtedy povedal (a ukázal na ľudí okolo seba), že on nepozná inú rodinu, okrem tej, čo „Božie slovo počúva a zachováva“.

Ježiš týmto postojom odmietol prednosť vzťahov na základe pokrvného príbuzenstva, kmeňa či národa, a vytýčil blízkosť, príbuzenstvo na základe postoja, kde človek počúva Boha vo svojom živote, a to, čo spozná ako Božie, sa snaží žiť. Odmietol týmto postojom aj svoju matku? Ak by ich vzťah mal spočívať len na telesnej blízkosti, tak áno. Ak však ich vzťah spočíval popri telesnej (materinskej) blízkosti aj na duchovnom postoji, tak nie, naopak, zaradil ju na popredné miesto medzi svojimi učeníkmi. Takto vidí Máriu, Ježišovu matku, aj katolícka cirkev vo svojom katechizme, keď o Márii (spolu s Abrahámom) hovorí, že je predovšetkým naším vzorom viery, vzorom veriaceho človeka – pútnika, ktorý ide za hlasom svojho Boha, aj keď nevie, kde jeho cesta skončí. K ceste za hlasom Pána patrí možnosť slobodného rozhodovania, rozumného zdôvodnenia a rozpoznania, kadiaľ ísť, a aj ochota poznané uskutočňovať a žiť.

Ak sme dnes prišli do Marianky, tak to nečiníme preto, aby sme tu len prosili o pomoc, priazeň Panny Márie, napr. aby sme sa mali lepšie, ale aby sme s Máriou ako s našou sestrou vo viere kráčali životom podľa Božieho slova. Aby sme si tu v Marianke precítili, koľkí ľudia našli v obrázku Márie obraz svojej životnej cesty a následne aj inšpiráciu a posilu po tejto ceste ísť. To znamená aj opustiť vychodené koľaje, istoty na základe materinského jazyka, obecnej, regionálnej, sociálnej či národnostnej príslušnosti a ísť cestou hľadania toho, čo je Božie slovo dnes a ako ho žiť dnes. O nás, ako o cirkvi, by malo byť známe, že sa viac pýtame, čo sa deje vo svete a so svetom, ako iní ľudia, že viac spochybňujeme, ako „funguje“ dnešný svet, že viac ako iní ľudia hľadáme správne vyjadrenie Božej vôle pre dnešný svet a nevyhovárame sa ani na osud, ani zákony prírody, politiky či trhového hospodárstva.

Panna Mária je tu, v Marianke zobrazená s dieťaťom – Ježišom. Asi od 19. stor. sa však v našej kultúre rozšíril podivný zvyk zobrazovať Pannu Máriu bez dieťaťa. Rakúsky mysliteľ Friedrich Heer napísal, že to považuje za znak úpadku, duchovnej neplodnosti kresťanstva: osamelá Mária plače nad svetom, že je ten svet hriešny... My nechceme byť úpadkovým kresťanstvom a osamelá Mária bez Ježiša, nie je naša Panna Mária z Marianky. Naša Mária, matka z Marianky, nám ukazuje Ježiša, aby sme si uvedomili, čo sa ona sama od svojho syna naučila: Dôležité je premýšľať vo svojom srdci a počúvať Boha, a potom uskutočňovať uverené a poznané. Nielen plakať nad nepodareným svetom a prosíkať, aby to Boh zmenil.

Bože, Ty ktorý si pozdvihol Máriu a ponížil si namyslených a pyšných vo svete, daj jasnejšie počuť aj nám, čo nám dnes hovoríš a daj nám aj silu a ochotu konať podľa toho, čo ako tvoje slovo veríme a spoznávame.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves