Homília - 4. veľkonočná nedeľa (A)

Jn 10,1-10

11.5.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Každý z nás si asi dokáže predstaviť nejaké spolužitie so zvieraťom. V mestských podmienkach je to najčastejšie psík. Moji susedia chovajú kone, kedysi mal jeden ďalší sused ovce a kozičky, ale prevažne majú mestskí ľudia vo svojej starostlivosti len menšie zviera – psa alebo mačku. Najmä detí túžia mať vo svojej opatere nejaké zvieratko, lebo zvieratká berú ako kamarátov.

Ak sa dokážeme aj my dospelí dívať na zvieratá ako na kamarátov, ľahšie porozumieme, ako to Ježiš myslel, keď hovoril, že prišiel preto, aby ovce mali život a mali ho v hojnosti. Rozprávanie o ovciach, o tom, ako ich treba chrániť, nájdeme v Jánovom evanjeliu. V tomto evanjeliu je rozprávanie o ovciach jedným z veľkých obrazov, ktorými sa predstavuje Ježišovo posolstvo. Ďalšími takými obrazmi sú pravý chlieb, živá voda, svetlo pre svet... Obraz o vzťahu pastiera a oviec môže niekto vnímať ako vzťah závislosti, odkázanosti či nedospelosti a nemusí mu byť tento obraz sympatický. Ako som však spomenul, kto sa na zvieratá nedíva povýšenecky, ale kamarátsky, ľahšie pochopí, čo nám chcel Ježiš povedať. Možno ešte dodať, že na rozdiel od dneška sa ľudia v minulosti od zvierat prísne neoddeľovali a zvieratá brali často ako členov domácnosti. Predsa, ako to naznačil Ježiš, ľudia i vtedy mali k zvieratám dvojaký vzťah: osobný či priateľský alebo nájomný či zlodejský.

Teraz však od obrazu prejdime k jeho výpovedi. Na rozdiel od našej doby bola výpovedná hodnota obrazu o pastierovi a ovciach dobre čitateľná. Nielen Biblia, ale aj viaceré antické rozprávania používali tento obraz. Ovce boli obrazom ľudu, národa, a pastier bol obrazom kráľa, sudcu, kňaza či iného zodpovedného človeka. V židovskom prostredí Starého zákona bol pastier aj jeden z titulov, ktorý sa prisudzoval Bohu. Asi väčšina z nás pozná modlitbu, 23. žalm, ktorý začína slovami: Pán je môj pastier, nič mi nechýba. V Jánovom evanjeliu, na začiatku 10. kapitoly, sa najprv hovorí o zlodejovi, ktorý nevchádza dverami k ovciam, ale prikráda sa zboku; ide tajne, aby škodil. Potom sa spomína pastier, ktorý vchádza dverami. Spomína sa aj strážca, ktorý tie dvere pastierovi otvára. Zaujímavé je, že Ježiš sa v rozprávaní najskôr označí nie za pastiera, ale za dvere: Ja som dvere. Kto vchádza cezo mňa, bude zachránený, nájde život, bude mať dobrý život (Jn 10,9). Až neskôr o sebe povie: Ja som dobrý pastier (Jn 10,11).

Rozprávanie treba čítať z pohľadu prvých kresťanov. Pre nich podobne ako pre Židov bol dobrým pastierom predovšetkým Boh sám. Ak hovorili o Ježišovi ako dverách, chceli tým naznačiť, že na rozdiel od Židov, ktorí v Ježiša neuverili, oni ho vnímajú ako prostredníka medzi sebou a Bohom, ale aj ako prostredníka medzi sebou a svetom všeobecne. Tým strážcom, ktorý pastierovi otvára dvere, možno azda rozumieť cirkev či predstaviteľov cirkvi. Cirkev má svojím konaním Ježiša otvárať ako dvere čiže približovať ho, sprítomňovať ho... Cez nás, cez cirkev, by ľudia mali mať možnosť zažiť Ježiša, zažiť konanie v jeho duchu, na jeho spôsob. Aký je tento spôsob? Je to spôsob kamarátsky, citlivý, spôsob, keď sa poznávame po hlase a po mene, teda celkom osobne. Ľudia idú za takým hlasom, lebo ich privádza k životu, k radosti zo života, ku skúsenosti, že život je dobrý. Netreba zabudnúť ani na zlodeja, pred ktorým rozprávanie varuje. Podľa čoho takého zlodeja poznať? Ježiš na túto otázku odpovedá jednoducho: Nemá k nám osobný vzťah, nepozná nás po mene.

V tomto ohľade by sme sa my ľudia mali učiť od zvierat. Tie pred cudzím človekom ujdú. Túlia sa len k tomu, ktorý k nim má osobný vzťah, k tomu, ktorého si overili, oňuchali, že im chce naozaj dobre. Podobne by sme sa mali správať my. Veľmi mnoho ľudí si sťažuje na súčasnú spoločnosť, že v nej panujú odcudzené vzťahy a vládnu ľudia, ktorí o človeka nemajú žiaden záujem. Podobne si mnohí ľudia ťažkajú na Ježišovu cirkev, že ani v cirkvi nezažijú osobný prístup, prijatie a záujem. Prečo však pred tými, od ktorých necítime skutočný záujem, pred tými, ktorí s nami nežijú „na jednej lodi“ a nepoznajú nás po mene, neutekáme? Možno aj utekáme. To je však málo. Dôležitejšie je, že sami budeme konať na Ježišov spôsob. Že sami budeme konať priateľsky, vnímavo, budeme sa učiť poznať sa navzájom po mene, od srdca k srdcu.

Naši birmovanci v jednej skupine robili aj aktivitu s hlinou; vyrobili si ako hrnčiari malú nádobku. Biblia pozná aj tento obraz: Boh je ako hrnčiar, ktorý hladká a formuje náš život. Obraz hrnčiara a obraz pastiera sa vzájomne dopĺňajú: nechám sa rád formovať tomu, kto ma hladí, kto ma má rád, komu ide naozaj o mňa. A sám sa raz chcem stať takým človekom pre druhých. Nech sa nám to darí, nech sa cirkev, ktorú tvoríme, stáva prostredím takéhoto obohacujúceho formovania a priateľského sprevádzania!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves