Na Slovensku sa úcta Ježišovej matky Márie cez obraz Sedembolestnej vníma ako osobitná slovenská záležitosť. Pravdou je, že nikde inde nemajú na sviatok Sedembolestnej štátom uznaný sviatok a že Panne Márii je u nás zasvätených veľa kostolov a kaplniek, medzi ktorými je najpoprednejšia bazilika Sedembolestnej P. Márie v Šaštíne. Pravdou však je aj to, že Sedembolestná P. Mária sa stala našou hlavnou patrónkou a Šaštín centrom jej úcty vďaka niekoľkým šťastným okolnostiam.
Koncom stredoveku sa v Šaštíne (Saswar) nachádzalo panstvo grófskej rodiny Czoborovej. Ako je známe, okolo r. 1564 sa v tejto rodine odohrala manželská kríza, ktorá sa skončila zmierením manželov Angeliky Bakičovej r. Czoborovej a Imricha Bakiča. Grófka dala vtedy na poďakovanie vyhotoviť sošku a postaviť malú kaplnku Sedembolestnej. Soška sa postupne stala čoraz väčšmi objektom úcty a čoskoro sa začali šíriť aj správy o jej zázračnom vyžarovaní. V 18. st. kúpil viaceré majetky na Záhorí František Lotrinský, manžel cisárovnej Márie Terézie, a s podporou cisárskej rodiny bol na počesť sochy a Sedembolestnej P. Márie vybudovaný v Šaštíne veľký chrám. V polovici 19. st. sa chrám v Šaštíne už pokladal za najhlavnejší kostol celého Uhorského kráľovstva. Po vzniku prvej ČSR na základe žiadosti zo Slovenska pápež Pius XI. vyhlásil Sedembolestnú P. Máriu za patrónku Slovenska a roku 1964 pápež Pavol VI. vyhlásil chrám za baziliku.
Ako vidno z histórie spojenie Sedembolestnej P. Márie so Slovenskom a zvlášť so Šaštínom sa zrodilo z rôznych podnetov a okolností – súkromných i politických. Úcta P. Márie ako Sedembolestnej nie je teda niečo, čo by sa zrodilo na Slovensku, len vďaka určitým okolnostiam sa Mária ako Sedembolestná stala jedným zo symbolov našej vlasti. Čo je však vlastným obsahom tejto úcty? Ide o niečo podobné, ako keď sme včera premýšľali o Ježišovom kríži. Za viditeľným obrazom, akým je kríž alebo scéna piety, je skutočný zmysel obrazu. Ako sme si povedali, v Ježišovi nám sám Boh dáva najavo, že je s nami solidárny aj v utrpení, a my keď Ježiša nasledujeme a žijeme jeho evanjelium, spolu s ním už netrpíme ako obete zlého osudu, ale zápasíme s ním za svoju česť a slobodu, a to v mene Boha, ktorý nám v Ježišovi túto našu česť, našu hodnotu a slobodu zjavil.
Jánovo evanjelium, z ktorého sme dnes čítali, spomína, že pri Ježišovom kríži bolo niekoľko žien a jeden učeník, o ktorom sa tajomne píše, že ho Ježiš miloval. My vnímame túto scénu ako výjav, podobný scénam na našich pohreboch, keď rodina stojí skľúčená okolo svojho mŕtveho. V skutočnosti v scéne pod krížom vyslovilo prvotné kresťanstvo to, z čoho sa cítilo zrodené: Zrodili sme sa z krvi a vody, povie sa symbolicky v Jánovom evanjeliu (Jn 19,34). Krv a voda sú označením lásky a viery, alebo obety a krstu. Ľudia, ktorí sú pod Ježišovým krížom, sú ľuďmi schopnými trpieť spolu s Ježišom, nie tupo a odovzdane, ale vnímavo a aktívne. Podľa dávnej tradície predstavuje Ježišova matka pod krížom Izrael, ten, ktorý uveril v jej syna ako Mesiáša. A učeník, ktorého Ježiš miloval, zasa predstavuje kresťanov z pohanstva, ktorí uverili, že tiež sú Bohom milovaní. Z týchto dvoch častí – z Izraela, ktorý sa stáva matkou kresťanov z pohanstva, a z kresťanov, bývalých pohanov, ktorí sa stali synmi Ježišovho Izraela, sa rodí cirkev ako miesto, kde sa vždy znova ľudia otvárajú Bohu, aby našli seba a žili nanovo Ježišov príbeh viery a lásky uprostred sveta.
Sedembolestná takto nie je len slovenskou témou, je témou celého kresťanstva. Našou úlohou však nech zostane postaviť sa pod Ježišov kríž ako Mária a učeník a pre naše slovenské pomery aktualizovať Ježišov život a jeho lásku a vieru zjavenú na kríži.