Kedysi pred II. vatikánskym koncilom sa kňazom odporúčalo, aby na nedeľnej kázni vysvetľovali ľuďom niektorú časť z katechizmu. Často to malo podobu akéhosi seriálu, keď kazatelia postupne preberali jednu stať učenia cirkvi za druhou. Dnes sa s takýmito kázňami temer nestretneme. Cirkev po II. vat. koncile spoznala, že nedeľná bohoslužba je nenahraditeľnou príležitosťou stretnúť sa ako rodina, ako kruh priateľov, ktorí sa majú radi, a preto sa vzájomne rozprávajú, povedia si koho čo teší a koho čo ťaží, čo nového a čo treba riešiť, a popritom sa vzájomne posilnia a povzbudia. Rodina alebo priatelia, ktorí sa zídu na oslavu alebo na nedeľný obed, si predsa nedržia prednášky, ale podelia sa o skúsenosť svojho priateľstva a lásky. Podobne to má byť pri našej bohoslužbe. Poučiť sa je dôležité, ale skúsenosť lásky a priateľstva je dôležitejšia.
Dnešné čítanie z Listu apoštola Pavla Filipanom nám pripomína, že nejde len o naše priateľstvá, ale že všetko je založené na priateľstve s Ježišom Kristom. Pavol v 1. kapitole svojho listu hovorí veľmi osobne o tomto priateľstve, keď píše, že Kristus má byť oslávený jeho životom, ale aj jeho smrťou, že jeho (Pavlov) život napokon nie je nič iné ako Kristus, a že on po ničom tak netúži ako zomrieť a byť s Kristom. Znie to nadnesene, ale Pavol tu nehovorí nič zvláštne, problém je skôr v tom, že nám to znie zvláštne, ak sa povie, že život kresťana má byť Kristus.
Poznám ľudí, ktorí pri sporoch o to, ktorá viera alebo národnosť je lepšia, reagujú tak, že povedia: najprv som človek. Pekne, ale ja dodávam: čo to znamená, že som človek? Ani pes na našom dvore nie je len tak jednoducho pes – a hotovo. Okrem prirodzených psích daností sa jednoducho na nášho psa nalepí množstvo skúseností, ktoré ho poznačujú a menia. Omnoho viac sa to deje s nami ľuďmi. Navyše, my na rozdiel od psa si asi kladieme otázku: ako chcem byť človekom? Ide o otázku, čo alebo čomu žijem. Nie koho imitujem, ale koho a čo žijem. Pavol sa rozhodol, že nechce žiť nič iné, ako Krista. Nie imitovať ho, ale žiť. Niekedy hovoríme, že máme prijať jeho ducha. V tom je práve rozdiel oproti imitovaniu, hraniu sa na niekoho. Mať ducha znamená žiť niečo pekné a veľké vlastným spôsobom. Pavol sám k tomu dospel akoby z opačného konca. Ježiš ako Kristus a Mesiáš ho spočiatku rozčuľoval. Ako dobrý žid sa nazdával, že hlásiť sa k Ježišovi je zrada na židovskom náboženstve a národe. Tak sa s tým Ježišom trápil a hneval sa naňho a prenasledoval jeho cirkev, až sa mu ako Kristus zjavil. Nemuseli by sme to Pavlovi veriť, ak by sa Pavol nezmenil ťažko vysvetliteľným spôsobom. On sám, keď o tomto zjavení neskôr hovoril, tak zdôrazňoval, čo spoznal: som Bohom milovaný.
Vieme, že List Filipanom písal Pavol z väzenia ľuďom, s ktorými si dobre rozumel. Bolo to asi r. 56 alebo 57 po Kr. Pavol tušil, že ho z toho väzenia prepustia, ale pokladal za vhodné, aby sa podelil o svoju najhlbšiu motiváciu, prečo je kresťanom a apoštolom. A tak sa vyznal, že chce Krista osláviť životom i smrťou, že ho chce žiť a byť s ním zajedno. To bola jeho hlavná motivácia. Ako môžeme dospieť k niečomu podobnému? Zostaňme pri otázke, ako byť človekom. Niekto sa možno pokúsi napodobniť svojich rodičov či niekoho iného. Potom sú ľudia, ktorí sa radi vyhovoria na prírodu. A ďalší si povedia, že pôjdu vlastnou cestou. Nič z toho však nie je ono. Sv. Klára, priateľka sv. Františka z Assisi, hovorievala, že sa treba dívať do zrkadla, ktorým je Ježiš. Tým hovorila, že sa díva na seba cez svoj ideál. Sme to my, koho vidíme, ale zároveň je dôležité, čo si ako zrkadlo nastavíme – či len postriebrené sklo, ktoré odráža náš obraz, alebo niečo, čo nás osloví a do nás prenikne tak, že nás zmení na obraz, ktorý nazeráme v zrkadle. Toto značí dívať sa na Krista... Nejde o nejakú naivnú poéziu. Je to realita utvárania našej ľudskosti. Ľahšie to pochopí ten, kto sa ako do zrkadla díva do tvárí ľudí, ktorých má rád. Ten vie, ako ho to mení. (Nenadarmo sa vraví, že nie je dobrým znakom, ak sa nevieme iným pozrieť do očí.)
Pápež František vo svojom programovom dokumente „Radosť evanjelia“ viackrát zdôrazňuje, že ako kresťania máme ohlasovať to podstatné: Skúsenosť, že Ježiš Kristus nás miluje, že za nás obetoval svoj život, aby nás zachránil, a teraz žije každý deň po našom boku, aby nás osvecoval, posilňoval a oslobodzoval (čl.164). Z toho podľa Františka vyplýva, že na prvom mieste máme ohlasovať zachraňujúcu Božiu lásku, ktorá predchádza všetky morálne a náboženské povinnosti, lásku, ktorá nič nenanucuje – ani pravdu, ale apeluje na slobodu, ktorej súčasťou je radosť, povzbudenie, životaschopnosť. Pápež tiež pripomína, že ohlasovanie viery sa nemá zužovať na pár poučiek (kázeň nesmie byť prednáška!), ale máme ľuďom sprostredkovať blízkosť, otvorenosť pre dialóg, trpezlivosť a srdečné prijatie (čl.165).
Ak sa nám to bude dariť, budeme sa stávať čoraz viac skutočnými ľuďmi, a zároveň si ponúkneme zrkadlo, v ktorom neuvidíme len seba, ale aj náš život – Krista. Prajem nám všetkým k tomu veľa síl a veľa radosti!