Homília - 26. nedeľa cez rok (A)

Mt 21,28-32; Flp 2,1-11

28.9.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V nedeľu 5. 10. 2014 začína v Ríme zasadanie mimoriadnej synody biskupov o rodine. Téma znie: „Rodina ako pastoračná výzva v kontexte novej evanjelizácie.“ Inak povedané, budú sa hľadať riešenia, aby cirkev nebola domovom len pre tzv. bezproblémové rodiny, ale aj pre tých, ktorí v rodine a manželstve zlyhali. Zatiaľ sa ukazuje, že na synode bude najväčší problém zladiť evanjelium o Božom milosrdenstve s princípmi morálneho učenia cirkvi. Tie princípy nám majú pomáhať, aby sme nehrešili, ale nesmú sa stať prekážkou, cez ktorú neprejde ani Božie milosrdenstvo.

Podľa dnešného evanjelia Ježiš adresoval príbeh o dvoch synoch predstaviteľom židovskej cirkvi – veľkňazom a starším (zástupcom náboženských obcí). V tom príbehu porovnal dva typy ľudí. Jedni navonok zachovávajú morálku, a autorite, ktorá im pripomína, čo treba robiť, hovoria formálne „áno“. Tí druhí otvorene hovoria, že sa im nechce. Predsa, mnohí z tých, čo sa k morálnym pravidlám hlásia, hrešia, a naopak, mnohí z tých, čo hrešia, sú schopní pozitívnej zmeny. Preto Ježiš provokatívne povie: Mýtnici a prostitútky vás, veľkňazi a morálne autority, predídu do Božieho kráľovstva. A uviedol aj dôvod: Lebo ste sa nekajali a neuverili ste Jánovi Krstiteľovi a jeho ceste spravodlivosti.

Židovským náboženským autoritám určite ani nenapadlo, že majú uveriť otrhanému Jánovi na púšti. Jednoducho boli presvedčení, že vedia, čo je správne. Ježiš na rozdiel od nich Jánovi uveril. Preto sa prihlásil k duchovno-spoločenskej revolúcii, ktorú v Izraeli podnietil Ján. Šiel za ním a dal sa mu pokrstiť. Vtedy sa podľa evanjelia prihlásil k Ježišovi sám Boh a nazval ho svojím milovaným synom (Mt 3,17). V príbehu, ktorý sme dnes čítali, Ježiš vytkol predstaviteľom židovskej cirkvi, že sa k Jánovi neprihlásili. Všimnime si: Ježiš vtedajším náboženským autoritám nevyčítal, že sú nemorálni, ale že neveria Božiemu konaniu cez takých ľudí, ako bol Ján Krstiteľ. Tu vidíme rozdiel medzi vierou v Božie konanie a vierou v morálne tabuľky. Boh k nám hovorí cez udalosti nášho života, hovorí k nám cez ľudí okolo nás, prihovára sa k nám aj cez naše svedomie. Všetky katechizmy a morálne tabuľky sú len pomôckou k tomu, aby sme ľahšie počuli vo svojom živote živého Boha. Nesmú sa však stať náhradou za vlastné pýtanie sa – čo robiť, ako pomôcť ľuďom, ako pomôcť iným. Nesmú sa stať náhradou za skutočné počúvanie Boha uprostred udalostí nášho života.

Pápež, biskupi, kňazi, ale aj my ostatní, ktorí sa pravidelne zúčastňujeme bohoslužieb, ak sa držíme len tabuliek a písaných noriem, ľahko prepadneme pocitu, že sme už spravodliví, že v zásade robíme všetko, čo je správne. Navyše sa pritom vymedzujeme voči ľuďom, o ktorých si myslíme, že konajú nesprávne, že sú hriešni. Takýto postoj však vedie k tomu, čo nazývame betónová hlava alebo zabetónované srdce. Vtedy sme si istí sami sebou a niet na nás žiadnej ranky či medzierky, ktorou by do nás prenikol Boh, ako aj nové podnety či otázky, ktoré by nás priviedli ku konaniu spravodlivosti podľa jeho vôle. Podľa dnešného čítania z Listu Filipanom od apoštola Pavla je takou medzierkou či rankou na našom tele ochota viesť nie božský, ale obyčajný ľudský život. Prijať stav obyčajnej ľudskosti, nehrať sa „na niečo“. To však nie je všetko. Nádobu svojej ľudskosti nemáme nechať prázdnu, ale máme ju naplniť službou Bohu. Pavol povie o Ježišovi, že on ju naplnil poslušnosťou Bohu až po smrť na kríži. Na túto poslušnosť potom prišla Božia odpoveď – Boh Ježiša povýšil a podelil sa s ním o meno Pán (Kýrios). Apoštol sa na tomto mieste listu snažil vysvetliť, prečo sa venuje pohanom a nežiada od nich život podľa „tabuliek“ Mojžišovho zákona. Ako pekne píše, pochopil, že ak vôbec čosi jestvuje, čo nami pohne, tak to nie sú tabuľky a zákony, ale radosť v Kristovi, útecha z lásky, spoločenstvo ducha, srdce a zľutovanie, a tiež, keď sa nik nepachtí za márnou slávou, ale v pokore pokladáme jeden druhého za vyššieho (Flp 2,3-4). Vtedy, v takom prežívaní, sme schopní čosi dobré urobiť, meniť svet, pomáhať ľuďom i sebe, alebo ako povedal Ježiš – pohnúť aj mýtnikov a prostitútky, aby sa kajali.

Synoda biskupov v Ríme bude pojednávať o probléme, ktorý sa dnes zdá byť väčší, ako bol v Ježišových časoch problém mýtnikov a prostitútok. Tí mohli zanechať hriešny spôsob života a robiť pokánie. A Ježiš chodil medzi nich, aby im ukázal radosť zo života bez hriechu. Čo však znamená pre rozvedených, ktorí si našli nových partnerov, zanechať hriešny spôsob života? Vrátiť sa k prvému partnerovi? Na 99% je to nemožné. Žiť navždy sám? Takisto temer nemožné. Časť biskupov si myslí, že ľuďom v takejto situácii je možné poskytnúť sviatosti až na smrteľnej posteli. Iní biskupi sa však nazdávajú, že Božie milosrdenstvo prichádza prv ako na poslednú chvíľu a sprevádza nás počas celého nášho života. A cirkev má byť tou služobnicou Boha, ktorá dá toto milosrdenstvo reálne zakúsiť.

Budeme sa modliť za seba i za našich biskupov, aby sme v pokore pred Bohom hľadali správne riešenia a spoločne kráčali cestou služby a spravodlivosti.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves