Keď v ostatných rokoch prichádzame do Marianky, všímame si, ako sa obec rozrastá, ako sa do obce sťahujú mnohí ľudia, často finančne zabezpečení, ktorí na tomto mieste chcú realizovať svoje sny o dobrom živote. Do Marianky sa však pravidelne sťahujú aj iní ľudia – pútnici, ktorí prichádzajú do mariánskeho údolia, aby tu tiež snívali o dobrom živote. K takýmto pútnikom patríme aj my. Na čom spočívajú naše túžby, z čoho je inšpirované naše snívanie – o tom chceme teraz spolu premýšľať a zhovárať sa.
Dnes máme k tomu veľmi vhodnú príležitosť, keďže je sviatok sv. Františka Assiského, ktorý ako málokto iný medzi kresťanmi dokázal snívať a inšpirovať, a svoje sny aj realizovať. Sv. František hovorieval: To, čo robím, nerobím na podnet či príkaz pápeža alebo biskupa, ale preto, že mi to zjavil Boh sám. V tomto je podobný Panne Márii, ktorá osobne prijala Božie oslovenie, pritom si nič o sebe nenamýšľala, ale skromne sa zhodnotila: Som Pánova služobnica. Ako vidno na slovách Máriinho chválospevu (Velebí duša moja Pána), Mária ako Božia služobnica si nenamýšľa, že je lepšia ako iní ľudia, ale pokladala sa za nástroj v Božích rukách, aby Boh na nej ukázal svoju silu. Mária aj presne pomenovala, v čom vidí Božie konanie v dejinách, keď vo svojej modlitbe vyslovila, že „Pán rozoženie namyslených a povýši ponížených“ (Lk 1,51-52).
Tieto slová nám pripomínajú, že sem, do Marianky, ako pútnici môžeme prísť z rôznych dôvodov – kvôli oddychu a pokoju, iste aj kvôli polepšeniu či pokániu, ale najdôležitejšie je prísť preto, aby sme sa povzbudili v ochote byť Pánovým služobníkom, byť Pánovou služobnicou a zároveň byť vedome jeho spolupracovníkom a spolupracovníčkou. Na čom máme predovšetkým s Pánom spolupracovať? Na tom istom, na čom spolupracovala Mária a čo bolo programom jej syna Ježiša: aby prišlo Božie kráľovstvo, alebo inak povedané, aby v našom svete nevládli pyšní a namyslení, ale boli povýšení ľudia ponížení. Boh sám chce povýšiť ponížených. Kto je však naozaj ponížený človek? Je to vari človek, ktorý sedí utiahnutý v kúte, alebo človek, ktorý trpí komplexmi a nelieči sa? Naozaj ponížený človek je ako Mária. Nezakladá si na sebe, vie počúvať Boha, vie prijať jeho oslovenie, dáva sa Bohu k dispozícii: Bože, konaj cezo mňa.
Na sv. Františkovi z Assisi vidíme, ako ponížený človek uskutočňuje svoj sen, ktorý nie je blúznením, ale vnuknutím od Boha. „Zjavil mi to Boh sám“, uvedomoval si František. Kňazi, biskupi a iní veriaci nám nezjavujú, čo máme robiť, oni nám majú pomáhať, aby sme svoje túžby uskutočnili. Vnuknutia nám dáva však Boh sám. Pravdepodobne sme už počuli, ako František z Assisi zažil oslovenie od Boha. Ako sa mu Boh prihovoril cez obraz Pána Ježiša na kríži v opustenom kostole San Damiano. Menej sa už vie, že František spolu s ďalšími mladými mužmi z Assisi sa predtým zúčastnil vojny proti mestu Perugia, dostal sa do zajatia a väzenia, skadiaľ ho bohatý otec vykúpil. Táto skúsenosť mu sprotivila túžbu byť slávnym a zaujímavým vo svete. Začal sa túlať po okolí a rozmýšľal, čo ďalej. Tak raz prišiel aj do kostolíka San Damiano za hradbami mesta, kde zažil Božie oslovenie. Skutočné obrátenie však zažil až potom, ako stretol malomocného, premohol svoj odpor a pobozkal ho. To bol moment, od ktorého mu bolo stále jasnejšie, že ak má brať vážne Božie oslovenie, musí sa jasne postaviť na stranu ľudí, ktorí boli v spoločnosti chudobní a odstrčení. Toto miesto na strane chudobných stalo sa preňho určujúce pre pochopenie evanjelia. Naozaj stretneme Boha len vtedy, keď sa staneme malými, ako sa stal Boh malým pre nás, a keď ho objavíme v trpiacom bratovi a sestre. V tejto súvislosti František začal uctievať Ježiša ľudsky slabého, chudobného v jasliach, chudobného a trpiaceho na kríži. Životný štýl Františkov sa zároveň stal zásadnou kritikou vtedajšej podoby cirkvi, cirkvi bohatých a mocných prelátov, vzdialených od starostí obyčajných ľudí. V tom všetkom, čo František žil, bola realizácia slov z Máriinho chválospevu: „Pán prejavil svoju silu, rozohnal namyslených, povýšil ponížených.“
Sen o cirkvi chudobných a ponížených, ktorí sa nebudú podceňovať, ale budú žiť z radosti evanjelia a vybavení silou od Boha budú slúžiť trpiacim blížnym, je dnes vízia, ktorú 800 rokoch po sv. Františkovi opäť vyzdvihol pápež František. Pápež k uskutočneniu tohto sna pozýva nás všetkých. Na poslanie byť svedkom radostnej zvesti evanjelia nestačí len cirkevné poverenie ani svätenie. Kto v sebe nepočuje Božie oslovenie, ktoré ho rozohrieva a oduševňuje, nemôže nikoho osloviť a rozohriať pre evanjelium. Evanjelium môžeme presadiť vo svete len spolu ako celá cirkev. Laici nie sú v cirkvi preto, aby „vypĺňali medzery“ v práci kňazov, keď nestíhajú. Spolu sme bratia a sestry v cirkvi, spolu máme starosť o Božie kráľovstvo. Ak sa necháme inšpirovať príkladom Františka Assiského a pápež Františka staneme sa sami znamením nádeje pre ponížených, pre tých, čo sú v dnešnom svete „zaťažení a utrápení“.
Posilnime sa dnes v našom spoločnom poslaní žiť evanjelium. Povedzme spolu s Máriou svoje „nie“ namysleným a pyšným, a svoje „áno“ poníženým! Buďme slúžiacou cirkvou, ktorá dobýja svet svojou službou Bohu a trpiacim blížnym. Ak vytrváme, tiež uvidíme ako Panna Mária a sv. František „veľké veci, ktoré s nami urobí Pán“ (Lk 1,49).