Homília - 28. nedeľa cez rok (A)

Flp 4,12-14.19-20

12.10.2014, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


12.10.2014
Keď sa politici usilujú o moc, občas sa uchyľujú k sebahecovaniu: „Áno, môžeme!“ Pred pár rokmi tieto dve slová boli heslom volebnej kampane terajšieho amerického prezident. Vtedy bol ešte neznámy, jeho strana prehrávala voľby, a on bol černoch. Neskôr si toto heslo požičali aj politici na Slovensku. Nakoľko naozaj veríme politikom, čo všetko môžu, to je iná otázka. Našťastie nikomu z nich nenapadne tvrdiť: môžem všetko.

S takýmto tvrdením nás však prekvapuje apoštol Pavol v závere jeho Listu Filipanom. Apoštol píše: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ Niektorí kresťania radi citujú tieto slová. Vyjadrujú odhodlanie, sebavedomie i veľkú dôveru v Boha. Ak by tam bola len prvá veta, mohli by sme si myslieť, že autor výroku má vypité alebo sa zbláznil. Apoštol však dopĺňa: všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje. Tento dodatok – môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje – dáva týmto slovám význam a váhu. Predsa, zostáva otázka, ako to apoštol presne myslel, a zvlášť iná dôležitá otázka: či niečo podobné môžeme aj my skúsiť (že môžeme všetko v Kristovi).

Pozrime sa na súvislosti, v rámci ktorých odzneli apoštolove slová. Vieme, že list Filipanom písal Pavol z väzenia. Na záver sa im chcel osobitne poďakovať za dary, ktoré od nich dostal, a tým ich aj ubezpečiť, že všetko došlo v poriadku. Možno to boli nejaké veci, pravdepodobne aj peniaze. Súčasne chcel nadľahčiť svoju situáciu a povedať: Nerobte si o mňa starosti! Ja vydržím a napokon nič až tak nepotrebujem, všetko som už preskákal, a zvládol som to – lebo všetko sa dá v Kristovi, ktorý ma posilňuje. Trochu si vieme predstaviť, na čo Pavol myslel. Jeho život, odkedy sa stal kresťanom a apoštolom, bol krásny, ale súčasne ťažký. Krásny nebol v tom, že sa mu všetko darilo. Krásny bol preto, lebo našiel vnútorný pokoj a istotu, našiel seba v Kristovi. Ťažký bol z toho istého dôvodu. Keďže ohlasoval zachraňujúcu lásku Boha v Kristovi, narážal na nepochopenie až nenávisť tých, ktorí Ježiša ako Krista odmietali. A keďže nešlo pri ohlasovaní Krista o hocičo, ale o to, ako žiť, ako veriť, ba ako si uctiť Boha, Pavol narazil mnohokrát najmä medzi vlastnými.

Môžem to dosvedčiť z vlastnej skúsenosti. Nikdy mi žiadni komunisti, ateisti, eštebáci neublížili tak ako ľudia, čo si namýšľali, že sú správni katolíci, a zároveň si osobovali súdiť a šikanovať ostatných katolíkov. V mene čoho? Nuž, v mene svojej predstavy o Bohu či skôr chápania cirkevných zvyklostí. Súčasný pápež takýchto ľudí nazýva rigoristi, uniformisti, prospechári v cirkvi. Ak je niekto nepriateľ náboženstva, veľa od neho nečakáme, jeho zloba sa nás nemôže osobne dotknúť. Ale zažiť od vlastných odmietanie a nenávisť, to je iná vec. Takúto náboženskú nenávisť zažil Ježiš medzi vlastnými. Konfrontácia Ježiša s týmito ľuďmi je aj v pozadí dnešného evanjelia (Mt 22,1-14). Sme Bohom pozvaní na hostinu – to je Ježišov program pre nás. Sme pozvaní na slávnosť lásky inšpirovanej samotným Bohom. Ale ako hovorí Ježiš, mnohí pozvanie neprijímajú. Majú vlastný program, v ktorom ide o moc, prestíž a peniaze. Odmietajú prijať Božie pozvanie, lebo by sa museli prispôsobiť konceptu Božej lásky a ostatní by netancovali podľa ich nôt. Matúšovo evanjelium dokonca hovorí, že títo ľudia radšej zabijú Božích poslov, akoby prijali Božie pozvanie.

Podľa akých nôt spievame a tancujeme my? Máme nejaký vlastný program alebo sme za svoj program prijali evanjelium? Ak sme ho prijali za svoj, poznáme to podľa toho, že aj keď sme unavení a vyčerpaní a všetkého máme dosť, predsa pokračujeme a vládzeme. V takom prípade sa rodičia obetujú pre svoje deti, aj keď nevedia, či sa dočkajú vďaky. Lekári a zdravotníci sa obetujú pre pacientov, aj keď sú nedocenení a robia nadprácu. Kresťanskí misionári sa venujú ľuďom s nebezpečnými chorobami a riskujú, že sa sami nakazia. Muži a ženy v cirkvi sa obetujú pre cirkev, aby v nej vládol duch radosti a slobody, úcty a pokory – jednoducho duch evanjelia – aj keď sa nájde dosť iných kresťanov, čo len zazerajú a nadávajú tým angažovaným do liberálov. Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje... To „všetko“ neznamená nejaké plány a projekty, ktoré by sme niekomu nasľubovali splniť. Slovo „všetko“ označuje vnútornú radosť a pokoj z toho, čo robíme a čo veríme. Tak to myslel Pavol. V Kristovi sme našli svoju oporu a zdroj lásky. Vždy tomu nemusíme ani sami rozumieť, ale je to skúsenosť, že práve toto nás drží, aj keď je niekedy náš život ako na húsenkovej dráhe – raz hore, raz dolu. A treba sa dobre držať, aby sme z tej dráhy nevyleteli. Pavol povie: Mohol som to, lebo ma Kristus držal a posilňoval.

Táto skúsenosť je pravé kresťanstvo. Ak ju máme a žijeme, nedáme si vziať to, čo sme prijali ako vzácne a drahé, či už v súkromnom živote, v spoločnosti alebo cirkvi. Zároveň nezabúdame na svoje bolesti a rany, ani pred nimi neutekáme. Nie sme čistí ako anjeli, ale s apoštolom povieme: Obliekli sme si Krista, našli sme seba, svoju hodnotu cez neho a v ňom. To je ten väčší rámec či koncept ako akýkoľvek vlastný naplánovaný program. On utvára náš život, ním sme obdarovaní, zaň ďakujeme.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves