Spomienková slávnosť

Hudobno-meditatívny program

1.11.2014, sobota

Autor: Karol Moravčík


I. Začiatok o 17.00 na cintoríne pri kríži; zapálime sviece, pozdrav.

II. Pripomíname si ľudí, ktorí nám zomreli za posledný rok, čo uplynul od ostatných sviatkov Všetkých svätých – našich príbuzných, priateľov, spoluobčanov...

V roku 2013 sme sa po 1. nov. rozlúčili s týmito blízkymi ľuďmi: +Róbert Tichánsky, Emanuel Biháry, Vladimír Šimek, Peter Illiť.

Potom v roku 2014 to boli: +Ľubomíra Višváderová, Eduard Guliš, Marián Milan Gašparík, Mária Šubínová, Helena Ďurigová, Mária Pappová, Jozef Karovič, Jozef Šamko, Anna Preisingerová, Ján Križan, Milan Beseda, Jozef Kralovič, Adolf Bruža, Sidónia Nagyová, Pavlína Dovičovičová, Milan Vrba, Mária Kompaníková, Milan Krivosudský, Žigmund Šimkovič, Helena Lachkovičová, Mária Filová, Igor Kapišinský, Magdaléna Dubná, Ľudmila Jankovičová, Mária Tihelková, Dušan Biháry.

Mnohí naši zosnulí mali poslednú rozlúčku v našom kostole a na tunajšom cintoríne, niektorí v bratislavskom krematóriu. Okrem spomenutých zomreli z Dev. N. Vsi aj ďalší naši blízki; mali pohreb na iných miestach a sú zapísaní v inej matrike. Mnohí z nás majú svojich blízkych pochovaných tiež na iných cintorínoch, ale predovšetkým ich máme uchovaných vo svojej pamäti a vo svojom srdci. Na pamiatku všetkých zažíname sviece (poprosím o zažatie sviece pri pamätnej tabuľke niektorých kňazov, čo pôsobili v DNV).

III. Spoločná modlitba (Otče náš, Zdravas, Odpočinutie večné ) a spev antifóny Zdravas Kráľovná.

IV. Pokračovanie v kostole o 17.15.
1. Hudba/ spev
2. Privítanie v kostole, otvorenie svätostánku, chvíľa ticha
3. Modlitba a úvod k textom: číta kňaz.
4. Chvíľa ticha
5. Meditačné čítanie č. 1
6. Chvíľa ticha
7. Meditačné čítanie č. 2
8. Chvíľa ticha
9. Kladieme tymian do kadidla, hudba/ spev (počas hudby prichádzajú ľudia a kladú zrnká tymianu do nádoby pred paškálom (asi 10 min)
10. Keď obrad skončí, kňaz prednesie záverečnú modlitbu, rozlúči sa a zatvorí svätostánok.
11. Hudba/ spev

Texty

Modlitba (Anselm Grün, Moja modlitební kniha, Karmelitán. nakl., Kostelní Vydří 2011, 203-204.)

Kňaz: Milosrdný a dobrý Bože, dnes máme slávnosť Všetkých svätých. Pripomíname si všetkých ľudí, ktorí žili pred nami a ktorí smrťou vstúpili do tvojej slávy. Spomíname si na svätých, ktorých nám predstavuje cirkev. Spomíname si na mužov a ženy, ktorí sa dali premieňať tvojím Duchom. Spomíname si na apoštolov, mučeníkov, veľkých svätcov – Augustína, Benedikta, Ambróza, Martina, Cyrila a Metoda, Karola, Hildegardu z Bingenu, brata Klausa z Flüe, Katarínu Sienskú, Teréziu z Avily, na svätých našej doby – Editu Steinovu, Maximiliana Kolbeho, brata Rogera z Taizé, Oskara Romera, pápežov Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla II., na mnohých obetavých kňazov a misionárov, ktorí boli aj nedávno zavraždení.
Dnešný deň slávime v spoločnosti týchto svätcov. Modlíme sa s nimi. Oni svojou modlitbou vyjadrovali svoju vieru a túžbu, a tým prekonávali svoje pochybnosti a zápasy. Spolu sa dnes modlíme Ježišovými slovami; oni ako hľadiaci na Božiu slávu, my ako veriaci. Modlitba Pánovými slovami z nás vytvára jedno spoločenstvo. Máme na ňom účasť, máme účasť v jeho duchu.
Dobrý Bože, posilňuješ nás touto slávnosťou viery, aby sme podobne ako naši svätí dôverovali tvojej láske a dali sa premieňať tvojím Duchom. Svätí neboli dokonalými ľuďmi bez chýb a poškvrny, boli ako my. Otvorili sa však tvojmu Duchu. Daj, nech Duch tvojej lásky ovplyvní naše silné stránky i slabiny, aby sa aj v nás všetko zocelilo, zahojilo, posvätilo, stalo svätým. Amen.

Kňaz – úvod k textom:

Benediktínsky mních P. Anselm Grün a Leo Fijen, známy televízny moderátor v Holandsku, si vymenili listy a myšlienky o najdôležitejších témach ľudského života. Leo Fijen napísal Anselmovi Grünovi prvý raz po smrti svojej matky. Zakrátko mu zomrel i otec. P. Anselm Grün stal sa preňho pozorným a chápavým poslucháčom. Z ich korešpondencie vznikla zaujímavá debata o utrpení, zomieraní, zármutku, bolesti, osamelosti, spomienkach, o rodinných putách i sile viery. Na základe týchto rozhovorov vznikla knižka, ktorá vyšla v češtine pod názvom: Rok, kdy zemřel můj otec. Prečítame si z nej dva texty.



Meditačné čítanie č. 1 (A. Grün / Leo Fijen, Rok, kdy zemřel můj otec, Karmelitán. nakl., Kostelní Vydří 2014, výber z textu, 179-181.)

Čitateľ 1 Leo Fijen píše Anselmovi Grünovi:

Slávnosť Všetkých svätých a sviatok Všetkých verných zomrelých – to sú dva dni cirkevného kalendára, ktoré mám už dávno osobitne rád. Všetci ľudia, ktorí sú nám drahí, sú v týchto dňoch v strede nášho záujmu. Sú to známi veľkí svätí, ale aj naši vlastní „malí“ svätí. Veríme, že títo svätí ľudia žijú ďalej, že sú u Boha. Páči sa mi v týchto dňoch byť v kostole. Súvisí to aj s ročným obdobím. Listy padajú zo stromov, z polí sa zváža posledná úroda, tma ukrajuje stále viac z denného svetla, vietor je silnejší ako inokedy. Príroda dáva pocítiť, že vonku bude onedlho chladno, pusto a prázdno. Ja však smiem dúfať, že v kostole nemá chlad a prázdnota posledné slovo. Pritom mi pomáhajú naši svätí. Utešujú ma životy tých, ktorí zomreli a teraz žijú u Boha. Minulý rok som bol na Dušičky u svojho otca, šli sme spolu do kostola. Tam sme si pripomenuli i oslávili život mojej mamy, ktorá bola už rok po smrti. Niekedy dostanú udalosti rýchly spád. Teraz som v kostole opäť a modlím sa za moju mamu i otca spoločne.
Nedávno som čítal, že našich mŕtvych máme nechať odísť, aby sme mohli znova žiť. Máme sa od nich oslobodiť a nechať ich naozaj zomrieť. Nechať ich, aby sa z nich stali fotografie na stole, mená na ročných vyúčtovaniach, nechať ich byť mŕtvymi. Ja ale po smrti svojich rodičov týmto spôsobom neviem žiť – ani teraz ani v rokoch nasledujúcich. Nechcem, aby sa môj otec a mama stali len fotografiou na stolíku. Chcem, aby boli v mojom srdci stále živí. Krásne na tom je, že spomienky na ich utrpenie a zomieranie pomaly blednú a objavujú sa nové obrazy. Spomienka na zomrelých blízkych neobsahuje len bolesť a smrť, v tých spomienkach je omnoho viac miesto pre všetko dobré a krásne z ich života. Oboje si v sebe ponesiem navždy.

Skutočným šéfom bola u nás doma mama. Nikdy sa nedokázala zmieriť s tým, že keď mala sedemnásť rokov, musela odísť zo školy, starať sa o chorú mamu a viesť domácnosť a celé hospodárstvo. Celý život túžila po tom, aby svojím vlastným deťom dopriala viac možností. V mladosti ma motivovala, dodávala mi elán a duševnú silu, a aj neskoršie to bola ona, ktorá ma dokázala povzbudiť a upokojiť. Jej telefonáty boli v rodine obávané, aj pre mňa. Absurdné na tom je, že práve ony mi chýbajú. Moja mama dokázala povedať pravdu. Trpela reumatizmom a zužovaním ciev, postupne telesne chradla. Nebolo to pre ňu jednoduché. Ale obdivoval som na nej, ako dokázala vždy znova nabrať odvahu, aby bola so svojím zdravotným stavom trpezlivá a otvorila sa novým možnostiam. Nesiem v sebe túto jej trpezlivosť. Túžila po uplatnení, bola činorodá, mala posolstvo pre ostatných. Nesiem si to po nej v sebe.

Môj otec bol úplne iný – milý, jemný muž, ktorý nedokázal povedať nie. Žil s údivom dieťaťa. Vďaka tomu mal dosť energie, aby mohol každý deň znova vstať s veselou mysľou. Vedel za sklamaniami a nezdarmi urobiť hrubú čiaru a vyznal sa v umení hľadať nové šance. Veril, že jeho život vedie Boh a s touto oddanosťou žil. O svojej viere veľa nehovoril, radšej sa v tichosti modlil. Najdrahšiu spomienku mám na Vianoce pred tromi rokmi. Boli sme naposledy celá rodina pohromade – otec, mama, deti a vnúčatá. Otec sa modlil Otčenáš a Zdravas. Všetci sme sa pridali, okrem mamy. Tá plakala. Snáď už tušila v hĺbke srdca, že sú to naše posledné Vianoce. I cez jej slzy si tieto obrazy rád uchovávam. Veď život je myslený práve tak, ako to bolo vtedy pri našom vianočnom stole: byť spoločne ako jedna rodina, s otcom, ktorý vedie modlitbu.

Chvíľa ticha

Meditačné čítanie č. 2 (A. Grün / Leo Fijen, Rok, kdy zemřel můj otec, Karmelitán. nakl., Kostelní Vydří 2014, výber z textu, 182-184.)

Čitateľ 2 Anselm Grün píše Leovi Fijenovi:

Slávnosť Všetkých svätých i sviatok Všetkých verných zomrelých som si obľúbil. Na sviatok Všetkých svätých si vždy pripomeniem, čo na úvod tohto sviatku hovorieval náš novicmajster. V r. 1940 bol ako vojak vo Francúzsku. Okolo neho všade zúrila vojna. Vtedy si spomenul, že práve v túto dobu jeho spolubratia v kláštore spievajú vešpery zo slávnosti Všetkých svätých. Prvá antifóna znie: „Videl som veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov.“ Od tej doby musím pri tejto antifóne vždy myslieť na svojho novicmajstra pátra Augustína a na všetkých zomrelých, ktorých som poznal a ktorí sú mi blízki. Slávnosť Všetkých svätých otvára nebo. Pri liturgii cítim spoločenstvo so všetkými, ktorí ma vo viere predišli a ktorí teraz slávia v nebi večnú hostinu.
Večer pred slávnosťou Všetkých svätých spievame kompletórium na cintoríne. Hroby našich spolubratov osvecujú fakle. A každý brat dostane sviečku. Opát uvedie modlitbu a pripomenie všetkých spolubratov, ktorí na tomto cintoríne odpočívajú. Naše opátstvo im vďačí za to, čím dnes je. A zomrelí bratia nám pripomínajú našu úlohu: Žiť ako mnísi vo svojej dobe tak, aby sme svojím životom vierohodne odpovedali hľadajúcim ľuďom na ich otázky. Potom spievame tie isté žalmy, ktoré spievali zomrelí spolubratia pred nami a s nimi končili každý večer. Spievame tie žalmy s nimi. Oni ich teraz spievajú ako tí, ktorí hľadia na Boha z tváre do tváre. Keď pri speve myslím na zomrelých, znejú mi tieto verše celkom nanovo: „Môjmu srdcu dal si väčšiu potechu, než majú tí, čo oplývajú vínom a obilím. V pokoji sa ukladám a usínam, lebo len ty, Pane, ma necháš odpočívať v bezpečí.“ (Ž 4,8) Slová, ktoré spievame, spájajú nebo so zemou.

Máte pravdu, keď si nechcete dať nahovoriť, že zomrelých máme úplne nechať odísť a na nich zabudnúť. Musíme sa s nimi rozlúčiť a vziať ich smrť vážne. Oni zomreli, už nemôžeme s nimi hovoriť ako predtým. Nemôžeme ich zovrieť v náručí, môžeme na nich len spomínať. Skrze spomienky si máme to, čo žili, uložiť do svojho srdca. Máme to, čo nám ukázali svojím príkladom, preniesť do svojho života. To aj ich obohacuje. Čím viac vnášame do svojho života to, čo pre nás naši rodičia znamenajú a čo sme poznali ako ich charakter, tým menej je zármutok bolestivý. Spomienka sa mení na vďačnú pripomienku všetkého, za čo rodičom vďačíme a z čoho teraz žijeme. Potom zomrelí zostávajú v našom živote prítomní. Nám však ponechávajú voľnosť. Ich pamiatka nás netlačí tak, aby nám bránila v živote. Zaiste, aj to sa môže stať: Ľudia niekedy myslia na svojich rodičov a iných blízkych až tak, že si dostatočne neveria a nežijú svoj vlastný život. To však nie je kresťanské smútenie, to je spútanosť úzkosťou. Kresťanský smútok obsahuje oboje: dovolí zomrelým odísť a súčasne je vďačný za všetko, čo nám odovzdali. Tým, že na zomrelých spomíname, v sebe odkrývame nové možnosti.
Vy ste v sebe pri spomienke na svoju matku objavili trpezlivosť. Keď myslíte na jej trpezlivosť, rastie trpezlivosť aj vo vás. Nesmiete matku kopírovať. Jej obraz nad vami nevisí hrozivo, ale umožňuje vám rozvinúť vlastnú kreativitu. Spomienka na otca vo vás samotnom prebúdza modlitbu. Skúsenosť s otcom vám dodáva odvahu znova sa oddať modlitbe a znova sa osmeliť modliť sa pred druhými a s nimi, a dokonca sa znova modliť i ruženec, mnohými podceňovaný, a pri tejto modlitbe okúsiť bezpečie, silu a nádej. Keď si spomínate na otca, ktorý si počas svojho života ponechal dieťa v sebe, prebúdzate v sebe to dieťa aj vy. Majte odvahu odovzdať sa vlastným pocitom. To je cieľom každého trúchlenia: žiť to, čo žili rodičia, svojím vlastným spôsobom. Bez koreňov nemožno žiť, bez nich život odumrie. Keď žijeme z rodičovských koreňov, strom nášho života opäť rozkvitne. Na jeho konároch budú hniezdiť a spievať vtáci, ako to znie v biblickom prisľúbení. A mnohí sa o nás ako o strom oprú, aby našli bezpečie a ochranu. Je to náš strom, ktorý takto rozkvitne, nie je totožný so stromom rodičov alebo niekoho iného. Má však s nimi spoločné korene. To ho robí plodným a dovoľuje mu, aby sa stal požehnaným stromom života pre mnohých ďalších.

Modlitba na záver (Anselm Grün, Důvěrná slova, Paulínky Praha 2011, 116-117.)

Kňaz: Bože večného života,
pred tebou nie sú naši zomrelí mŕtvi. Oni zomreli do tvojej slávy a lásky. Otvor všetkým umierajúcim srdce, aby nepozerali na seba, na svoje chyby a slabosti, ale na tvoju lásku, v ktorej sa môžu ukryť so všetkým, čo sú.
Dobrotivý Bože, naši zomrelí mi chýbajú. Buď pri mne v mojom smútku a daj, nech nanovo prežijem blízkosť mojich zomrelých. Ďakujem, že si mi ich daroval a že som sa s nimi mohol o mnohé podeliť. Daj, nech mŕtvi hľadia na tvoju slávu a v tebe nájdu svoj pokoj.

Tiež prosím, aby som porozumel zvesti, ktorú mi oznamujú svojím životom a smrťou. Aj ja by som rád svojím životom odpovedal na ich život a smrť, aby som odtlačil stopu svojho života do tohto sveta a stal sa požehnaním pre druhých.

Ty si skrze našich zomrelých požehnal mňa. Nech sa teraz oni aj vo svojej smrti stanú požehnaním pre mňa a pre mnohých, ktorí boli s nimi spojení. Amen.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves