V minulom týždni sa v slovenských médiách všetko krútilo okolo spomienok na November 1989 a volieb do samosprávnych orgánov obcí. V hlavnom meste mala o voľby záujem asi tretina občanov. Nie veľa. Vysvetľuje sa to tým, že ľudia neveria, že sa voľbami niečo dôležité zmení. Tomu neverím ani ja, lebo voľby sú len nástroj. Podobne ako dáme niekomu do ruky sekerku, ale nemáme vopred žiadnu záruku, že nám narúbe drevo. Možno si zatne do nohy alebo vyvedie aj niečo horšie. Nik rozumný však nepovie, že sekerka nie je užitočný nástroj.
To naozaj dôležité sa zmení, ak spoznáme skutočnú moc, ktorej sa oplatí klaňať. Katolícka cirkev takúto moc vidí v Ježišovi Kristovi, ktorého dnes, na poslednú nedeľu cirkevného roka, nazýva Kráľom neba i zeme. Ako dnes môžeme počuť z Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom, Pavol odvodzuje Kristovu moc od jeho zmŕtvychvstania. Obdobie Kristovho kraľovania vidí ako obdobie medzi jeho zmŕtvychvstaním a posledným súdom, ktoré je zároveň obdobím boja s nepriateľskými mocnosťami. Kristus bude kraľovať dovtedy, kým nepremôže všetkých nepriateľov, z ktorých je najhoršia smrť. Potom sa aj Kristus podrobí Bohu Otcovi, lebo zlo vstúpilo do sveta túžbou byť ako Boh, mať moc ako Boh. Teda aj Kristus je kráľom len v mene Boha a v jeho zastúpení.
V novembri 1989, ako v každej revolúcii či prevrate, sa bojovalo o moc. Jeden z najdôležitejších cieľov revolúcie bola možnosť slobodne voliť. Tí prešibanejší už vtedy vedeli, že dôležitejšie bude, kto ovládne fabriky, banky, nerastné suroviny, médiá a všetko ostatné, čo v tých časoch bolo majetkom štátu. Pamätám si z tých čias na kresťanov, ktorí tvrdili, že uznávajú len jednu revolúciu, a to tú, ktorú urobil Kristus svojím zmŕtvychvstaním. Pekne, ale čo tým chceli povedať? Minulú nedeľu som spomenul, že Kristovo víťazstvo sa deje na hranici dejín, že nie je pod našou kontrolou. Kristovo zmŕtvychvstanie a „Pánov deň“, deň jeho definitívneho víťazstva, sú v Božej réžii. My však máme s týmito Božími udalosťami skúsenosť, lebo sme ich pocítili „na vlastnom tele“. Viera v Kristovo zmŕtvychvstanie a jeho definitívne víťazstvo mení aj nás. Mení náš pohľad na seba, na iných ľudí, na svet. Na Kristovu revolúciu sa ale nemôžeme dívať ako na niečo, čo je už rozhodnuté. Rozhodnuté je to v Kristovi, nie však s nami a v nás. Kristus kraľuje tým, že bojuje proti mocnostiam, ktoré nás ničia. Kto nerozumie, o akých mocnostiach Pavol hovorí, nič nepochopil. Nejde v prvom rade o ľudí, o politikov, ale o zotročujúce duchovné sily. Dnes sú to najmä sily, ktoré vystupujú ako ideológie, napr. rasizmus, nacionalizmus, komunizmus, fašizmus, kapitalizmus, militarizmus a každá forma totalitarizmu. Novšie aj konfesionalizmus (delenie sa podľa náboženstiev) a opakované pokusy o inkvizíciu, prenasledovanie ľudí za ich názory, čoho sa nevieme zbaviť ani vo vnútri cirkvi. Jadrom všetkých týchto zlých mocností je chamtivosť, závisť a túžba likvidovať iných, aby si jeden človek, jedna skupina ľudí mohli podriadiť ostatných.
Kto tvrdí, že verí v Kristovu revolúciu, ale jeho viera zostáva len v jeho pocitoch, prípadne sa prejavuje len počas príjemných stretnutí s veriacimi priateľmi, ten nebojuje za Kristovo kráľovstvo. Boj spolu s Kristom si zaiste nemáme predstavovať predovšetkým ako účasť na nejakej demonštrácii alebo verejnom proteste. Častejšie ide o ochotu vidieť tzv. malého človeka, o ktorom hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu. Vidieť hladného a smädného, vidieť opusteného a chudobného, vidieť chorého a väzneného, a pomôcť mu – bez pátosu, obyčajne, normálne a jednoducho. Podľa Ježišovho rozprávania, Boh sám sa stotožňuje s malými ľuďmi, a keď im pomáhame, meníme svet na Božie kráľovstvo. Uctením si malých ľudí klaniame sa Bohu. Keď padol komunizmus, povedal som, že mučeníkom nebol ten, koho chytili a zabili, lebo neznášal komunistov. Mučeníkom je ten, ktorý zomrel za malých ľudí, za ich práva, za ich slobodnejší život. Vtom je skutočný zápas za svet. A vyjde to narovnako, či nám pre našu službu pre malých a chudobných ublížia komunisti, alebo kapitalisti, alebo ľudia, ktorí tvrdia, že sú katolíci, ale našimi postojmi sa cítia ohrození vo svojich majetkoch a kariérach.
Na jednom teologickom inštitúte vo Viedni, kam občas chodím na niektoré podujatia, je teologická práca, premýšľanie kresťanskej viery, poňatá ako „hľadanie nového humanizmu“, novej ľudskosti. Boh sa objaví na horizonte nášho vnímania totiž len vtedy, ak vo svojom výhľade máme najprv malého človeka s jeho starosťami a problémami. Toho, o ktorom dnes hovoril Ježiš, že práve s takým sa sám Boh stotožňuje. Nech sa darí aj nám toto hľadanie novej ľudskosti, nech sme ako veriaci ľudia známi tým, že sa nemodlíme sami pre seba, že naše náboženstvo neberieme ako hračku, že si neorganizujeme nejaké programy len preto, aby sme sa sami dobre cítili, ale že sme v hľadaní ľudskosti našli Boha a v hľadaní Boha sme našli človeka. Toho, ktorý nás najviac potrebuje.