Pred pár týždňami na začiatku adventu vydali slovenskí biskupi list, v ktorom sa zamýšľali nad neľahkou sociálnou situáciou našich rodín. Medzičasom sa už na list zabudlo. Keď píšu biskupi o nesprávne žitom sexe, ľudia sa o tom hádajú aj ďalšie dva roky. O príčinách chudoby sa však temer nediskutuje. Pritom má chudoba veľa podôb. Má aj podobu bežnej bratislavskej rodiny, ktorá je ako-tak materiálne zabezpečená, ale na udržanie svojho životného štandardu sa poriadne nadrie a na pokojný život vlastne nemá čas. V tlači som si všimol jeden vážnejší ohlas na list biskupov. Pochádzal od známej slovenskej ekonómky, ktorá sa vyjadrila, že biskupi pomenovali viacero boľavých miest v živote našich rodín (nízke mzdy, nezamestnanosť, rozdelené rodiny atď.), ale nepokúsili sa odpovedať na otázku, prečo je to tak a čo sa s tým dá robiť.
Od cirkvi sa nečakajú priame politické a ekonomické riešenia. Od veriacich kresťanov sa však právom očakávajú riešenia, ktoré pochádzajú z viery. Podľa odborníkov na veľké svetové problémy vraj priamo vojensky môžeme sa priblížiť k ich riešeniu len v rozsahu asi 4%. Ostatné je záležitosť toho, či ľudia tomu riešeniu uveria. Podľa dnešného biblického čítania o Abramovi tých viac ako 90% jeho života naozaj záviselo od jeho viery. Abramova viera nebola bezproblémová. Boh ho uisťoval o svojej vernosti, on sa však cítil nešťastný, lebo nemal žiadneho potomka. Jeho žena Sára porodila syna až vtedy, keď to už nik neočakával, a to dieťa sa stalo potvrdením Abramovej viery.
Keď počúvame o dôležitosti viery, pravdepodobne celkom nechápeme, o čom je reč. Niekto ako-tak dokáže uznať, že všetko nemá vo svojej moci, a tak povie, že treba veriť. Takú vieru má však aj pohodlný človek, ktorému sa nechce robiť ani rozmýšľať, a tak si vraví: Veď sa uvidí. Alebo niekto ďalší si povie, že iní sú múdrejší, tak sa nemusím trápiť, budem ich poslúchať. Takéto postoje však nie sú vierou, ktorá by mala nejakú cenu. Keď to porovnáme s vierou Abrama, vidíme, že on si len tak nesedel a nespoliehal sa na Boha. Opustil svoju vlasť, odišiel do neznáma, aby sa nikdy nevrátil k pôvodným zvykom a pravidlám. Niekomu sa môže zdať, že Abram sa v tom rozhodnutí odísť spoľahol len na seba. Na Vianoce som hovoril, že v úvode Jánovho evanjelia sú vedľa seba položené dve možnosti: Osud a Slovo. Starý pohanský svet veril na osud, na bohov ako osud. To nové však nemala byť viera v seba, v človeka od ničoho a nikoho nezávislého, ale viera na slobodnú spoluprácu s Bohom pri tvorbe svojho života. Abram sa stal človekom, ktorý neverí na osud, neverí na opakovanie starých poriadkov, ale nezbožštil ani sám seba, lež uveril Bohu, jeho tvorivému, osvecujúcemu Slovu.
V tejto viere nič nie je vopred dané, vopred rozhodnuté. To však neznamená, že veríme na nejakú náhodu alebo na Boha, fungujúceho podľa princípu náhody. To by bolo práve to pohanské „osudové“ chápanie Boha, s ktorým sa nedá radiť ani rozprávať. Ak zostaneme pri príklade Abrama, vidíme, že Abramova viera spočívala v tom, že odmietol vieru v osud, že neveril na systém, nemenný poriadok a pod., ale uveril, že je možné a potrebné vždy nanovo vojsť do novej situácie, prijať novú výzvu. Prečo? Azda preto, že videl jasne dopredu? Nie. Ale kládol si otázky a pozorne načúval, či prídu odpovede. Prichádzali v rôznej podobe: Odišiel z vlasti a dokázal prežiť v cudzine. Opustil uctievanie starých bohov a naučil sa ctiť neviditeľného Boha. Počúval ho a vždy znova skúsil, že ak sa ním nechá viesť, cesta ďalej sa pred ním otvára vždy krajšie a mocnejšie. Napokon sa mu narodil syn, aby sa o pár rokov dozvedel, že ho má Bohu obetovať... A jeho skúšky pokračovali. Žiaden osud, žiaden systém, ale opätovné vstupovanie do rizika viery.
Ani nás nemôže určovať systém, ale viera. Viera, ktorá počíta s tým, že nás prekvapí Boh. Toto slovné spojenie – nechať sa prekvapiť Bohom – často používa pápež František. Abram sa nechal prekvapiť Bohom a narodil sa mu syn. Niekto z nás sa dá prekvapiť Bohom a prijme tretie, štvrté či ďalšie dieťa do rodiny. Mnohí sa dali prekvapiť Bohom a nevlastné dieťa prijali za svoje. Svetu súčasnej ekonomiky František pripomína, že sa musí prestať tváriť ako nejaký samospasiteľný stroj, do ktorého nik nemá zasahovať. Svetová ekonomika sa musí nechať prekvapiť a vpustiť do svojho systému aj chudobného človeka, aj etiku, solidaritu, delenie sa o zisky, tiež ochranu pracovných miest, ochranu slabých a Boha. To všetko sú riešenia, ktoré pochádzajú z prekvapenia viery, narušujú nespravodlivosť a umožňujú tvoriť budúcnosť. V týchto riešeniach nájdeme odpovede na príčiny našej biedy i riešenia pre naše rodiny.