Telefonovala mi včera jedna priateľka. Chcela sa podeliť o nemilú skúsenosť s kňazmi v jej meste. Je to väčšie krajské mesto, v ktorom je viacero farností a veľa kňazov. Jej známej sa po dlhých rokoch čakania narodilo dieťa. Chcela toto vytúžené dieťa dať pokrstiť a zašla za miestnym farárom. Keď ju odmietol, išla za ďalším, potom ešte za ďalším. Keď krst odmietli aj oni, požalovala sa mojej známej. Tá už rozmýšľala, že zavolá mne, ale potom si spomenula na jedného kňaza blízko ich mesta, a ten krst ochotne dohodol a zariadil. Rodičia toho dieťaťa nie sú sobášení. Možno sú tam aj nejaké iné problémy. Tie samy o sebe by však ani podľa cirkevných zákonov neboli prekážkou, ak by sa ako prekážajúci neukázali viacerí kňazi. Namiesto toho, aby hľadali, ako povzbudiť a nie odradiť rodičov toho dieťaťa, zachovali sa ako necitliví úradníci.
Na tomto príbehu zaujal ma jeden moment – viera onej matky, ktorá chcela dať pokrstiť svoje dieťa. Prečo sa nedala odradiť, prečo chodila a hľadala niekoho, kto ju prijme, kým nenašla? Prorok Jeremiáš kedysi v mene Boha povedal (dnes sme to čítali): Nik nebude poúčať svojho blížneho: Poznaj Pána, lebo ma budú poznať všetci, malí i veľkí... Môžeme sa pýtať: Ako sa to myslí? Ako budú poznať Pána aj bez poučenia? V knihe proroka Jeremiáša je výrok doplnený slovami: Budú ma poznať (hovorí Pán), lebo odpustím ich zločiny a na ich hriechy si nespomeniem (Jer 31,34).
Prorok Jeremiáš povedal tieto slová v rámci ohlásenia novej zmluvy medzi ľuďmi a Bohom. Zmluva vždy znamená čosi lepšie ako chaos a zákon silnejšieho. V tomto prípade ide dokonca o zmluvu medzi ľuďmi a Bohom. Chce sa povedať: Ľudský život nie je vydaný napospas osudu ani prírode; má svoje pravidlá, ktoré sú iné ako prírodné. Aké sú to pravidlá? Odpovedať sa dá, že etické, morálne. Pravidlá odvodené nie z prírody, ale z rozumu. V náboženstve povieme: Zjavil nám ich Boh – napr. Desatoro, ale aj iné zákony. Všetci zdravo rozmýšľajúci ľudia, o to viac ľudia veriaci, povedia: Je dobré poslúchať Božie pravidlá. Kto ich zachová, toho Boh odmení, kto nie, toho potrestá. Problém je, že pravidlá, aj tie Božie, sme my ľudia vždy aj porušovali. Riešenie môže byť v tom, že Boh (niekedy aj ľudia) nás bude za porušenie zákona, morálky, vždy znova trestať, aby sa obnovil poriadok.
Ako sme počuli proroka Jeremiáša, takéto trestanie však nie je riešením. On to vedel už pred 2 600 rokmi. Boh nám ponúkne novú zmluvu, ktorá bude spočívať na tom, že ho budú poznať všetci ľudia. Spomenul aj dôvod: Lebo Pán vloží svoj zákon do nášho srdca. A uviedol aj vysvetlenie: Lebo nám odpustí neprávosť a na naše hriechy si nespomenie. V tejto časti knihy akoby už prorok hovoril rečou Ježišovou. V dnešnom evanjeliu sme počuli Ježiša, že chce všetkých ľudí pritiahnuť: Keď budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe. Vyzdvihnutie je narážka na kríž a pritiahnutie je narážka na lásku. Obetavá láska priťahuje. To je tá nová zmluva. Už nie zákon prírody, ani etický zákon odmeny a trestu, ale zákon – zmluva založená na láske, ktorá priťahuje hriešnika, aj keď je ešte hriešny.
Ako je to s nami? Podľa akej zmluvy žijeme? Podľa prírodnej a podľa zákona silnejšieho? Alebo podľa etického zákona odmeny a trestu? Alebo podľa zmluvy ohlásenej Jeremiášom a uskutočnenej Ježišom? Čítame pravidlá najprv v nejakej knižke, hoci aj modlitebnej, alebo vo svojom srdci? Ak sa do svojho srdca naozaj pozrieme, možno s údivom tam nájdeme čosi vložené od Boha. Napr. skúsenosť, že odpustená je naša neprávosť, a skúsenosť, že sme milovaní. Myslím, že to je tá skúsenosť, ktorú potrebujeme poznať všetci, samozrejme, aj hriešnici, aj tí nesobášení, ktorí nežijú podľa všetkých pravidiel, ale nie bez lásky. To je prípad ľudí, ako je tá pani z istého krajského mesta. Ona verí v Boha nášho Pána Ježiša a chce to odovzdať svojmu dieťaťu. Ak sa nám to nezdá, ak sa pohoršujeme, že títo ľudia nespĺňajú všetky pravidlá, dobre, ale potom si priznajme, že nepatríme do Ježišovho Nového zákona. Tá žena doňho patrí, preto sa nedala odradiť. Uverila tomu, čo Boh vložil do jej srdca.
Vložil aj do nášho. Pozrime sa len doňho pozorne. Môžeme aj do modlitebnej knižky, ale aj tie píšu iní hriešni ľudia a niekedy dosť nešikovne. Takže najmä do svojho srdca. Výsledkom bude, že pocítime, ako nás Boh dávno prijal a nám odpustil. A keď pôjdeme napr. na spoveď, tak nie so strachom, či nám Boh odpustí, ale aby sme sa za jeho lásku poďakovali a prostredníctvom kňaza mu dali odpoveď: To, čo si do nás, Bože, vložil, je krásne a tešíme sa.