Homília - Kvetná nedeľa (B)

Mk 15,38-41

29.3.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Slávenie Kvetnej nedele má dve tváre. Znie hosanna – volanie na slávu i ukrižuj – volanie po smrti, po zničení Ježišovho života. Ježiš počas svojho verejného pôsobenia prišiel viackrát do Jeruzalema. Keď prišiel naposledy, jeho priaznivcom sa zdalo, že nadišla chvíľa Ježišovho definitívneho triumfu. V predstavách o tom triumfe miešali sa momenty náboženské i politické. Ako sa ukázalo, tie predstavy boli naivné, ale nedá sa povedať, že boli celkom nesprávne. Zo strany Ježišových nepriateľov bol Ježišov príchod do mesta zasa príležitosťou na jeho definitívnu likvidáciu. Aj v ich pláne sa miešali predstavy náboženské i politické. Na rozdiel od Ježišových priaznivcov predstavy jeho nepriateľov neboli naivné, ale realistické. Ich zámer sa vydaril: Ježiša s odobrením Rimanov ukrižovali.

Slávenie Kvetnej nedele spája tieto dve volania – na slávu a na smrť. Dnešné evanjelium, pašie podľa Marka, zdanlivo končia smutne uznaním Ježišovej smrti: Ježiš mocne vykríkol a skonal (Mk 15,37). Ale v Markovom podaní pašií zaznie aj zvláštne vyznanie. Rímsky veliteľ po Ježišovom skone vyzná: Tento človek bol naozaj Syn Boží (Mk 15,39).

V evanjeliu nenájdeme priame vysvetlenie, kde sa vzalo takéto vyznanie. Pre rímskeho veliteľa mal byť predsa jediným Synom Božím cisár v Ríme. Teraz však rímsky vojak označuje popraveného Žida za Syna Božieho. Porozumieť sa to dá ako zámer autora, evanjelistu Marka, ktorý niekoľko desaťročí po Ježišovej smrti zažil spolu s apoštolmi Petrom a Pavlom, ako mnohí Rimania vyznávajú, že Ježiš Nazaretský je Synom Božím. Toto vyznanie nových veriacich, už nie predovšetkým Židov, ale bývalých pohanov, bolo ich odpoveďou na skúsenosť s Ježišom. Ježiš do ich života nevstúpil ako popravený Žid z ďalekej Palestíny. To by pre ľudí v Ríme nemalo žiadnu motivačnú hodnotu. Ježiš vstúpil do ich života ako Žijúci u Boha, vstúpil do nich zvnútra cez vieru ako ten, kto je silný a premieňajúci. S Ježišom Žijúcim sa zoznámili na spôsob toho rímskeho vojaka – postavili sa pred neho a vyznali: Tento je naozaj Syn Boží. Spoznali, že Ježiš aj so smrťou na kríži je pre nich ten určujúci, život vysvetľujúci, život uzdravujúci; je hoden ich úcty, viery, lásky i obetavosti.

Ak by sme sa chceli pýtať: Prečo Boh Ježišovu smrť dovolil či prečo Ježiš pred ňou neušiel, odpoveď dostaneme len vtedy, ak sa aj my ako ten rímsky vojak postavíme pred Ježiša ukrižovaného. Postaviť sa v tomto prípade znamená najmä vystaviť sa jeho pôsobeniu. Ak to urobíme, nedívame sa už na Ježiša odboku, ale priamo a vidíme, ako Ježiš kráča s nami po našich cestách, najmä tých strmých a hrboľatých. Vidíme, ako sa k nám hlási aj vtedy, keď sme hriešni, chudobní, chorí alebo neveriaci. Z okraja existencie nás pozýva do stredu života. Lieči, pomáha, rozpráva o Božej láske. Niektorým ľuďom sa to však nepáči, hovoria o ňom, že je nebezpečný, ale Ježiš zostane verný a ide svojou cestou ďalej. Je si istý, že Boh je s ním, nech sa stane čokoľvek. V tomto prežívaní je jeho Synom, Synom Božím.

Toto postavenie sa pred Ježiša, toto dovolenie, aby vstúpil do nás, zároveň umožňuje, aby sa aj naša naivita (ako Boh alebo Ježiš majú riešiť naše problémy a problémy sveta) zmenila na poučenú vieru a nasledovanie. Boh dovolil Ježišovu smrť tak, ako „dovoľuje“ aj nám umierať z lásky. A Ježiš neutiekol pred smrťou tak, ako žiaden verný človek neuteká pred naplnením svojej úlohy a poslania. Aj my nemienime utiecť. Chceme zostať verní – Bohu, svetu i sebe. V nádeji, že Ježišom premenení budeme pokračovať vo svojom i jeho poslaní.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves