Po r. 1990, keď sa otvorili štátne hranice a ľudia mohli ľahko cestovať do zahraničia a iní zasa k nám, pomerne často sa stávalo, že zahraničné náboženské spoločnosti, najčastejšie z Ameriky, prenajali si niektorý štadión alebo športovú halu v Bratislave na modlitbové stretnutie. Na tieto stretnutia chodili tisíce ľudí. Neboli členmi danej náboženskej spoločnosti, možno sa ani nechceli veľmi modliť. Predsa prišli, lebo počuli, že sa bude uzdravovať. Na plagátoch pozývajúcich na stretnutia bolo uzdravovanie ohlásené ako súčasť programu. Čosi ako uzdravovanie sa tam aj dialo. Nakoľko naozaj a nakoľko trvalo, neviem. Osobne som na tie stretnutia nikdy nešiel, ani zo zvedavosti. Nemám rád, keď sa z náboženstva robí biznis a cirkus. Ale na druhej strane sa pýtam, ako uzdravovať, ako to urobiť, aby naša viera bola liečivá.
V knihe Skutky apoštolov o počiatkoch kresťanstva čítame, že apoštoli a ďalší hlásatelia Ježišovho evanjelia uzdravovali. Slová apoštola Petra, ktoré sme dnes počuli z tejto knihy, boli vysvetlením jedného uzdravenia, ktoré sa stalo priamo v jeruzalemskom chráme. Na rozdiel od zvláštnych kazateľov, tvrdiacich, že budú uzdravovať, Peter okolo seba žiadnu propagandu nerobil. Spolu s Jánom si len všimli chromého žobráka pri bráne chrámu, a keďže nemali peniaze, podelili sa o svoju vieru v Ježiša. Peter povedal chromému: Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám. V mene Ježiša Krista Nazaretského, vstaň a choď! (Sk 3,6) Peter to neskôr vysvetlil tak, že vierou v Ježišovo meno získal onen človek zdravie, že táto viera v Ježiša a skrze neho spôsobila uzdravenie (Sk 3,16).
Konať v mene niekoho znamená konať v jeho zastúpení, konať podobne či rovnako ako on. Ak sa pri vybavovaní nejakej záležitosti môžeme odvolať na vplyvnú osobu, zväčša sa nám dvere otvárajú aj tam, kam by sme sa inak nedostali. Samozrejme, odvolávať sa na niekoho vplyvného nemožno len tak. Apoštoli konali v mene Ježiša, lebo získali skúsenosť, že on je ich hlavným bohatstvom. Jeho vzkriesenie pre nich znamenalo, že sa Ježiš k nim prihlásil, ba sa s nimi priam stotožnil. Jeho vzkriesením získali nové nadšenie, porozumenie i silu. Ako sme si mohli všimnúť na dnešnom úryvku, predtým ustrašený a neučený Peter, teraz svedčí o Ježišovi. Hovorí, že Ježiš bol služobníkom Boha, ako o ňom písal prorok Izaiáš, ten, ktorý bol ochotný trpieť pre Božiu vec. Trpieť pre Božiu vec a spravodlivosť je údel Božieho Mesiáša – tak hovoril Peter. Neprišiel by Peter na to, ak by mu to Boh nezjavil. Nevedel by o tom, ak by sa z toho netešil a nezískal z toho silu. A nikoho by ani neuzdravil.
Všimnime si, že uzdravovanie v Ježišovom mene nie je prvoplánové. Je súčasťou svedectva o Ježišovi, ktorého Boh vzkriesil. To svedectvo je zároveň dosť kritické. Peter hovorí otvorene: Vy ste zapreli Spravodlivého, zabili ste pôvodcu života. Ale Boh ho vzkriesil; a my sme toho svedkami (Sk 3,14-15). Peter a apoštoli sa nechali vtiahnuť do Ježišovej veci. Sú a chcú byť toho svedkami. Stali sa svedkami Božieho konania na Mesiášovi, ktorý trpel pre spravodlivosť. Svedčia o tom, že Boh koná tam, kde sú ľudia ochotní trpieť pre spravodlivosť, nie tam, kde sa deje neprávosť, kde sa uteká pred zodpovednosťou alebo dokonca tam, kde sa pácha násilie v mene Boha, aké bolo spáchané na Ježišovi. Na záver svojej reči apoštol nevyzval, aby sa ďalší chorí prišli od neho uzdraviť, ale vyzval na pokánie, obrátenie od viery v Boha, ktorý schvaľuje násilie, dokonca náboženské, k viere v Boha, ktorý je na strane Mesiáša trpiaceho pre spravodlivosť.
Pred týždňom sme si povedali, že vzkriesený Ježiš sa medzi svojimi priateľmi prejavil aj tak, že motivoval k nezištnému podeleniu sa o majetok, k solidarite s chudobnými. Dnes sme si povedali, že k fungujúcej kresťanskej cirkvi patrí aj uzdravovanie v Ježišovom mene. Uzdravenie, ktoré urobili Peter a Ján, bolo tiež súčasťou sociálnej solidarity. Nemali striebro a zlato, ale podelili sa s chorým človekom o to, čo mali. O svoju skúsenosť s Ježišom, ktorá chromého človeka uzdravila. Benediktínsky mních a spisovateľ páter Anselm Grün hovorí, že z cirkvi sa od začiatku 19. stor. začal strácať zmysel pre duchovnú skúsenosť a cirkev sa obmedzila na ohlasovanie morálnych príkazov. Keď však etika stratí kontakt s duchovnou skúsenosťou, zostane len moralizovanie, ktoré (ako je známe) nikoho neuzdravuje, ale mnohých otravuje.
Vo veľkonočnom čase sme pozvaní opäť objaviť skúsenosť so vzkrieseným Ježišom. Anselm Grün hovorí, že sa k nej najľahšie dopracujeme vtedy, keď si nedáme veľké úlohy, ale vedieme dialóg so svojimi myšlienkami a citmi, zostúpime na dno svojho vnútra, vcítime sa do svojich citov a vášní, priznáme si, že sme na konci a po svojej premene spoznáme Boha. Priam kapitulujeme pred ním a prestaneme si zakladať na sebe. Potom už nebudeme konať vo svojom mene, ale viera v toho, koho sme uverili, bude konať v nás. Možno sa prekvapíme, že bude aj uzdravovať.