Čo spôsobí, aby sme sa v nejakej dôležitej veci správne rozhodli? Čo nám umožní spoznať, že máme ľúbiť alebo nie, že sa máme vzoprieť alebo nie, že máme veriť alebo nie? Pomôže nám nejaká náuka, predpis alebo skôr nejaký zážitok a skúsenosť? Niektorí filozofi hovoria, že sa treba otvoriť otriasajúcemu – tomu, čo s nami zatrasie. Kto sa neotvorí, bude pokračovať v naučenom, navyknutom, možno i nanútenom, pôjde ďalej v starých koľajach a nikdy nezažije skutočný život. Lebo ten skutočný život je vždy aj mladý a nový.
Podľa dnešného textu z knihy Skutky apoštolov sa apoštol Peter stretol v meste Cezareia s istým Kornéliom. Počuli sme, že Peter v dome tohto muža veľmi demokraticky prehovoril, keď povedal, že Boh nikomu nenadŕža a každého spravodlivého človeka má rád. Počas stretnutia v Kornéliovom dome sa potom prejavil Duch Svätý na ľuďoch v tomto dome tak, že sa veľmi tešili a chválili Boha. Na to si Peter položil rečnícku otázku, či ešte niekto môže zabrániť, aby boli títo pohania pokrstení, a sám si odpovedal, keď ich prikázal pokrstiť v Ježišovom mene.
Keďže sme zo Skutkov apoštolov čítali len niektoré vybrané vety, nedozvedeli sme sa, kto bránil tomu, aby bol Kornélius pokrstený a v čom bol problém. Takže pozrime sa opäť do tejto knihy, do 10. kapitoly. Tam sa najprv píše, že Kornélius bol rímsky dôstojník a zbožný muž, ktorý rád pomáhal chudobným. Dosť zaujímavá kombinácia. Ako sa ďalej dozvieme, tento muž mal sen a v ňom videnie. Prihovoril sa mu anjel, ktorý mu povedal, že má pozvať k sebe apoštola Petra. Na druhý deň pred večerou mal podivný sen aj Peter. Videl, ako mu priamo z neba prichádza ponuka jedla. V tej ponuke videl aj zvieratá, ktorých mäso bolo Židom jesť zakázané. Hlas z neba ho vyzval, aby si z tých zvierat pripravil večeru. Tomu sa Peter bránil a povedal, že nikdy nejedol nič nečisté. Hlas z neba ho nato napomenul: Čo Boh očistil, to ty nenazývaj poškvrneným (Sk 10,15). Medzitým prišli za Petrom ľudia od Kornélia a pozvali ho na návštevu. Opäť musel zaznieť hlas z neba, aby Peter prekonal predsudky a šiel s nimi. Ako prebehla návšteva, sme už počuli, ale v dnešnom úryvku boli vynechané dôležité vety, v ktorých sa Peter vyznáva, že sám Boh ho musel poučiť, aby nikoho nepodceňoval a aby pohanov nepokladal za poškvrnených (hriešnych).
Možno sme doteraz žili v predstave, že v kresťanskej cirkvi (najmä na začiatku) išlo všetko hladko a apoštoli nasledovali Pána Ježiša a všetko pekne robili, čo im prikázal. Ako však počúvame, opakovane museli zažiť niečo otriasajúce (ako vravia filozofi), aby pochopili, kam ich smeruje Boh. Otriasajúci alebo otrasný zážitok si predstavujeme ako niečo zlé. Kresťanská skúsenosť však takýto zážitok môže chápe aj ako skúsenosť zjavenia, otvorenia zamknutej komnaty. Táto zamknutá komnata je často v nás samých. Chodíme vo svojich vyšliapaných koľajach a nechceme to zmeniť. Ak ide o koľaje ako naše denné zvyklosti – ako vstávame a ideme spať, čo si obliekame a ako sa stravujeme, nič sa nedeje. Ale ak ide o vyšliapané koľaje, podľa ktorých súdime druhých ľudí a určujeme, čo je sväté a čo hriešne a nedovolíme ani Bohu, aby nás zmenil, tak to je vážna vec, vec najvážnejšia. Petra, hoci už bol kresťanom a apoštolom, musel presvedčiť sám Boh, aby prestal súdiť ľudí a uznal, že Boh v každom národe (v každej kultúre) je na strane ľudí, ktorí konajú spravodlivo. Šavlom (Pavlom) otriasol Boh, keď bol ešte prísnym Židom a farizejom. Petrom musel otriasť opätovne aj ako kresťanom.
Čo bolo a čo je také ťažké pochopiť? Ukazuje sa, že sú to naše predsudky, z ktorých si postupne robíme súdky, súdy, teda zákony, ktorými si zakážeme zmenu. Židovskí náboženskí právnici povedali Ježišovi: My máme zákon, a keďže ty ho vykladáš inak, musíš zomrieť. Peter rozmýšľal inak, ale stále bol dosť zablokovaný. Hovoril si: Dobre, aj pohania sa môžu stať kresťanmi, ale najprv sa musia stať ako my. Teda musia prestať jesť šunku a nestýkať sa s ľuďmi, ktorí sú nábožensky špinaví a tak podobne...
Môžu byť predsudky, na základe ktorých sa ubližuje ľuďom, aj v dnešnej katolíckej cirkvi? Zaiste. Ešte pred 50 rokmi bolo v našej cirkvi veľa ľudí, ktorí pokladali sv. omšu za svätú len potiaľ, ak bude po latinsky. A cirkev pokladali za katolícku len potiaľ, pokiaľ bude hlásať, že všetci okrem katolíkov pôjdu do pekla. Na dnešnom Slovensku máme katolíckych kňazov, ktorí pokladajú všetkých ľudí za špinavcov – okrem seba. Samozrejme, neopovážia sa to len tak povedať, ale paradoxne v tej najsvätejšej chvíli to z nich vyhŕkne. Keď niekto nastaví ruku, aby prijal Telo Kristovo, povedia mu: Nie, dotknúť sa môžem len ja. Všetci ostatní, ak sa Ho dotknete iným orgánom tela ako jazykom, Krista zneuctíte...
Ak toto hovorím, tak v nádeji, že aspoň niekým aj medzi nami Boh zatrasie. Lebo Boh nami opakovane trasie, ako zatriasol Petrom, a varuje nás, aby sme nepokladali za špinavé to, čo on sám očistil. Naopak, dáva nám za príklad dnešných kornéliov – tých, ktorí sa modlia a pomáhajú chudobným. Lebo nie podľa zákona, ale podľa modlitby a lásky k chudobným sa spozná, kto je Boží a spravodlivý.