Pred niekoľkými rokmi mali v susednom Rakúsku biskupa, ktorý sa správal tak, že za pár mesiacov urobil si z väčšiny svojich veriacich a kňazov, vrátane opátov veľkých kláštorov, oponentov až nepriateľov. Profesor teológie a kňaz jeho diecézy (Johann Reikerstorfer), keď sa ho pýtali na názor, prečo je to tak, odpovedal: Pán biskup prejavuje neuveriteľnú necitlivosť na tému Boha.
Možno nám to ešte nenapadlo, ale za mnohými nepríjemnými udalosťami v našej cirkvi, o ktorých sa aj na Slovensku často píše vo verejných médiách a ktoré veľmi znechucujú ľudí, je necitlivosť na tému Boha. Lebo hlavný problém nie je nikdy v tom, že aj veriaci človek, aj nejaký kňaz či biskup občas hreší, ale v tom, ak sa vo svojom hriechu necitlivo odvoláva na Boha. Každý z nás vie, že medzi Božími prikázaniami je aj prikázanie, ktoré zakazuje brať meno Božie nadarmo. Mnohí ľudia sa nazdávajú, že sa tým zakazuje „bohovať“, hlúpo a hrubo vyslovovať meno Boh. To je iste nesprávne a nekultúrne, ale podstata tohto prikázania nie je v nekultúrnosti, ale v tom, aby sme sa bezočivo neodvolávali na Boha, keď hovoríme len svoju mienku, keď uplatňujeme len svoju moc. To je potom tá necitlivosť na tému Boha. Namiesto toho, aby sme sa pokúsili skromne vysloviť, ako sme prijali Božie slovo pre nás či pre ďalších ľudí, mlátime slovom Boh okolo seba ako palicou.
Dnes sa slávi v našej cirkvi sviatok Najsv. Trojice. Slovo Trojica ako meno pre Boha vo Sv. Písme nenájdeme. Je to teologický termín, ktorý sa až neskôr zaužíval medzi kresťanmi. Ako sme počuli v dnešnej omšovej modlitbe, Trojicou sa myslí Boh – v modlitbe je označený ako láskavý Otec, potom jeho Syn – v modlitbe označený ako večné Slovo pravdy, a ešte Duch Svätý – v modlitbe označený ako Posvätiteľ. Súčasne modlitba hovorí, že Boh poslal na svet svojho Syna a Ducha Svätého, a tak zjavil ľuďom svoje nevyspytateľné tajomstvo. Inak povedané, zjavil nám tajomstvo, na ktoré sa nedá pýtať alebo ktoré sa nikdy nedá úplne vysvetliť.
Môžeme sa zaiste pýtať aspoň to, načo je nám to potom dobré, načo máme o Bohu ako Trojici vôbec hovoriť. Napríklad nato, aby sme si zachovali citlivosť na Boha, aby sme nebrali jeho meno nadarmo, aby sme jeho meno nezneužívali pre svoje záujmy. Lebo slovo tajomstvo spojené s menom Boh necieli predovšetkým na niečo pred nami utajené, ale na Bohu patriace, jemu vlastné, nad čím my ľudia nemáme moc. To, nad čím nemáme moc, je Boh sám, ktorý sa prejavuje a koná v dejinách. Takže celá tá teologická reč o Bohu ako Trojici pochádza zo skúsenosti, že Boh liečivo (spásne) koná medzi nami. Preto mu hovoríme Otec, preto veríme, že sa osobitne zjavil v Ježišovi, preto si všímame, že v Duchu Svätom prekvapujúco koná aj v nás.
Apoštol Pavol, od ktorého sme dnes čítali úryvok z jeho Listu Rimanom, napísal, že sme od Boha dostali ducha jeho synov a dcér, nie ducha otrokov (Rim 8,15). Že niekto má tohto ducha synov a dcér Božích, spozná sa podľa toho, že Boh je preňho Abba, doslova: Otecko. Kto takto nežne vníma Boha, ba nosí ho vo svojom srdci, nemláti v jeho mene okolo seba ako palicou. Naopak, zbavuje ľudí strachu. Naši konzervatívci sa hneď zľaknú, že preto, aby sa mohlo hrešiť. Nie, práve naopak. Apoštol Pavol povie, že v mene Boha, ktorý nezastrašuje, ale lieči, sme schopní trpieť. Nie pasívne ako trpáci, ale aktívne ako Ježiš. Ako Ježiš na zviditeľnenie Božej lásky – Oteckovej lásky vo svete. To je vlastne jediné človeka hodné utrpenie, ktoré má zmysel, ku ktorému sa možno prihlásiť.
Nedávno ktosi napísal, že v dnešnej cirkvi sú dve veľké skupiny, ktoré bojujú o presadenie svojho videnia Boha, viery a cirkvi. Jedna skupina vidí cirkev predovšetkým ako cirkev náuky a zákona. Druhá skupina vidí cirkev ako cirkev lásky a liečenia. Možno diskutovať, či je to naozaj tak. Ale dôležitejšie je pýtať sa: Kam sa radíme my? Odpoveď si treba dať už len preto, aby sme vedeli, kvôli čomu sa nám oplatí obetovať i trpieť. A tiež preto, aby sme nikdy, naozaj nikdy, v mene svojho videnia vecí, v mene svojho videnia Boha, neobetovali iných a nespôsobovali utrpenie.