Asi každý pozná tzv. Rubikovu kocku. Je to viacfarebná kocka, ktorá má v sebe otáčavé kĺby, takže sa dá rôzne točiť, a umenie je zložiť ju tak, aby sa farebné plochy zjednotili. Náš svet sa dá v istom zmysle prirovnať k takej Rubikovej kocke. Svet je niečo konkrétne ako tá kocka, ale všeličo v ňom neladí, nefunguje. Radi by sme ho nejako natočili nanovo. Neviem, koľko je možných postupov na úspešné zloženie kocky. Viem si však predstaviť ľudí, ktorí po pár neúspešných pokusoch kocku odložia a povedia, že sa to nedá. A viem si predstaviť aj takých, ktorí povedia, že kocka je dobrá taká, aká je, a treba jej dať pokoj. Na prekvapenie v prístupe k nášmu svetu presadzujú sa najmä tieto dva postoje. Buď: Svet sa inak poskladať nedá. Alebo: Svet je dobrý, aký je, treba to nechať tak. Filozofi nazývajú prvý postoj nihilizmom a druhý dogmatizmom.
Keď sme dnes čítali úryvok z 2. listu apoštola Pavla Korinťanom, mohli sme si všimnúť, že Pavol nevidí svet v poriadku, ale ani nepovie, že sa s tým nič nedá robiť. Presnejšie, a to je tiež dôležité, nehovorí o svete, ale o človeku vo svete. Ešte presnejšie: Rozlišuje, čo je náš vonkajší človek a čo vnútorný človek. Vonkajší chradne, vnútorný sa obnovuje. Pavlov pohľad na svet a na ľudskú existenciu vychádza z viery. Uveril som, preto hovorím. Uveril som, že Ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s ním vzkriesi aj nás (2 Kor 4,13-14).
Pojem vnútorného človeka prevzal Pavol od filozofa Platóna. Platón tým vnútorným človekom myslel neviditeľné hodnoty rozumu a dobra. Pavol pod vnútorným človekom myslel pôsobenie Ducha Svätého. Platón odporúčal myslieť na neviditeľné, teda na to, čo je dobré a rozumné. Pavol odporúčal myslieť na neviditeľné, teda na pôsobenie Ducha Svätého. Platón pri starosti o vnútorného človeka počítal viac-menej len s elitou múdrych, teda s filozofmi. Pavol možnosť pôsobenia Ducha Svätého predpokladal u všetkých, ktorí v Kristovi spoznali obraz Boha (2 Kor 4,4). Rozvíjanie toho, čo je rozumné, sa podľa Platóna darí najlepšie vtedy, keď sa človek odpúta od toho, čo je dočasné a telesné. Mohlo by sa zdať, že Pavol to myslí podobne, len namiesto rozvíjania rozumu odporúča počúvať na Ducha Svätého.
Počúva veriaci človek Ducha Svätého lepšie a viac, keď sa odpúta od sveta? Nie je to jednoznačné, skôr naopak. Pavol vo 4. kapitole listu, tesne pred tým, ako povie, že náš vonkajší človek hynie a vnútorný sa obnovuje, píše: Poklad (skúsenosť s Duchom Svätým) máme v hlinených nádobách. A temer pateticky zvolá: Zo všetkých strán sme sužovaní, no nie stiesnení; sme bezradní, no nie zúfalí; sme prenasledovaní, no nie opustení; sme zmietaní, no nehynieme; stále nosíme na tele Ježišovo zomieranie, aby bol na našom tele zjavný aj Ježišov život (2 Kor 4,7-10). Pavol tu zjavne nepíše o vnútornom zápase filozofa s vlastnou telesnosťou. Píše o tom, že sa snaží hlásať evanjelium a že pritom naráža na nepochopenie cudzích a často aj vlastných. Dôkazom či svedectvom pôsobenia Ducha Svätého v ňom je, že sa nevzdáva, že bojuje, že hovorí a že napriek súženiam, napriek nepochopeniu a prenasledovaniu, nestal sa zúfalý – nezahynul. Napriek trápeniam prejavil sa na jeho tele (teda v konkrétnych situáciách) Ježišov život.
Medzi tzv. svetskými ľuďmi nájdeme skôr nihilistov a medzi veriacimi nájdeme skôr dogmatikov. Nihilisti hľadajú, ako si zariadiť nejaký kútik v rámci sveta, v ktorom sa im dá ako-tak žiť. Dávno si nerobia ilúzie, že ľudia budú rozumní alebo dokonca obetaví a láskaví. Nihilista, ak o niečo bojuje, tak najmä o seba a svoje záujmy. Dogmatici si tiež ilúzie robiť nepotrebujú. Nestarajú sa o zmenu sveta, lebo podľa ich viery je svet taký, aký je. Možno aj veria, že napriek nešťastiam je v Božích rukách. Keď sa bližšie pozrieme, ako to myslia, s údivom zistíme, že ich predstava o Božích rukách však nie sú ruky, ktoré hladia. Sú to skôr akési hodinové ručičky, a riadne veľké – ako z pražského orloja –, ktoré nehladia, ale bijú – odbíjajú. A stále dookola.
Teológ Paul Zulehner, keď sa ho pýtali, ako nastane obnova cirkvi (aj obnova sveta), odpovedal: Zrodí sa z bolesti a z vízií (túžob). Ja už len dopĺňam: Ak bolesť a túžbu dogmaticky nezaženieme, ani sa im nihilisticky nevysmejeme, zmenia sa v nás na lásku, na silnú lásku, a my spoznáme, že náš vnútorný človek sa obnovil; a rébus našej existencie (možno až na stoprvý pokus) sa vyriešil.