V ostatných dňoch riešili európski politici okrem iných vážnych problémov najmä utečencov z Ázie a Afriky. Čo s nimi? Brániť im, aby prišli, alebo naopak pomôcť im? A keď, tak ako? Lebo nešťastníkom treba pomôcť, ale naša pomoc nechce spustiť ďalšiu lavínu utečencov, ktorú Európa nezvládne. Ľudia v Európe si zvykli na svoj štandard, chcú byť zabezpečení (aspoň tak, ako nateraz), sú ochotní aj pustiť nejaké euro na charitu, ale riešiť problémy v ich podstate sa nám nechce alebo tú podstatu ani nevidíme.
O chudobe a bohatstve čítame dnes z listu apoštola Pavla. Kresťanov v Korinte chce motivovať, aby sa podelili o svoj majetok s chudobnými kresťanskými Židmi v Palestíne. Ako v jednej vete naznačuje, cieľom však nie je charita, ale vyrovnanie. Na charitu sa dáva zo súcitu, ale vyrovnanie vytvára priateľstvo a spoločenstvo. Pri dávaní zo súcitu zostáva jeden hore a druhý dolu, pri vyrovnaní sa však rozdiely stierajú a prekonávajú.
Mohlo by sa zdať, že Pavol riešil v prvom rade sociálny problém, ale išlo o viac. Pavol hlásal evanjelium a evanjelium má zakladať nové vzťahy medzi ľuďmi. Cez kresťanov má vznikať nová spoločnosť. Zaiste, Pavol riešil aj sociálny problém. Židovskí kresťania v Palestíne sa dostali do stavu veľkej núdze. Ako sa dočítame na iných miestach listu, po gréckych mestách sa už dlhší čas robila pre nich finančná zbierka. Zároveň mal však Pavol veľký problém, že jeho misiu v Grécku začali kaziť niektorí kresťanskí Židia, ktorých by sme mohli zjednodušene označiť za konzervatívcov. Títo prišli aj do Korinta a tamojších kresťanov štvali proti Pavlovi. Snažili sa ho pred ľuďmi spochybniť a ľudí, ktorí sa stali kresťanmi, presvedčiť, že dobrými kresťanmi budú až potom, ako začnú zachovávať aj židovské náboženské zvyky. Pavol bojoval o kresťanov v Korinte, aby sa nezľakli, aby mali radi židovských kresťanov, ale nie tak, že sa stanú Židmi. Kristus neprišiel upevniť židovské náboženské zvyky, ale zjaviť Božiu milosť. To bolo pre Pavla podstatné. Milosť je láska, ktorú Boh darúva bez našich zásluh. Pavol napísal, že táto milosť sa zjavila v Ježišovi Kristovi tak, že on, hoci bohatý, stal sa pre ľudí chudobný, aby sme sa jeho chudobou obohatili (2 Kor 8,9).
Tu už nejde o financie. Ako píše apoštol pár riadkov vyššie (2 Kor 8,7), ide o vieru, reč, poznanie, horlivosť a lásku – ide o všetky tieto dary, ktorými nás Kristus obohatil. A obohatiť nás mohol preto, že sa o svoje bohatstvo – plnosť Božej lásky – s nami podelil. Stal sa chudobným – Pavol tu myslí, že stal sa obyčajným, že sa stal ľudským až po smrť. Boh v Kristovi je s nami a medzi nami. To je tá milosť, ktorá pôsobí na našej úrovni a čaká na odpoveď našej milosti, teda nášho daru. Nie v prvom rade finančného, ale daru našej viery, reči, horlivosti, lásky a vďačnosti. Keď takto odpovedáme na Božiu milosť, sme premenení a začíname tvoriť novú spoločnosť. Okrem iného sme schopní podeliť sa aj o financie s chudobnými (nie však len na charitu, ale na vyrovnanie!) a kresťania zo židovstva si začnú vážiť kresťanov z pohanstva. Lebo ak židovskí kresťania prijmú financie od gréckych kresťanov, tak tým ich prijmú aj za bratov, uznajú ich za plnohodnotných členov spoločenstva. To bol Pavlov hlbší dôvod na zbierku. Napomôcť tomu, aby sa pochopilo, ako Boh bez našich zásluh dáva svoje dary a aby nás toto pochopenie preniklo a premenilo. Potom nebudeme riešiť, kto je kresťan-Žid a kto kresťan-pohan, kto je konzervatívny a kto progresívny, ale budeme žiť dielo lásky.
Nemôžeme sa tváriť, že vieme hneď vyriešiť ťažké problémy sveta, ale pracovať na premene nášho pohľadu na svet, na ľudí i na seba máme, ba musíme. Premena sa má udiať aj v tom, aby sme skončili s predstavou, že my kresťania v Európe vyriešime Afričanov charitou a Grékov šetrením, a že si popritom svoje podržíme a nedáme. Zaiste, pomoc nemá byť naivná a riešenie veľkých problémov vždy bude bolieť. Ale apoštol nám dobre pripomína, že musí prísť aj vyrovnanie. V prvom rade duchovné, potom aj sociálno-ekonomické. Pápež František o tom píše v novej encyklike Laudato Si (Buď pochválený). Bohaté krajiny vyzýva: Zaplaťte svoj dlh chudobným štátom! Prírodné prostredie je verejný statok, ktorý nemôže byť privatizovateľný a určený na využívanie iba niektorým na úkor ostatných. O konkrétnostiach zaiste treba premýšľať. Ale podstata je istá. František píše: Náš ekonomický systém je štrukturálne zvrhlý, umožňuje bohatým vykorisťovať chudobných a zo zeme robí obrovskú skládku špiny a odpadu.
Ako začneme s naším vyrovnaním? My, ktorí chodíme do kostola a azda sme aj v zásade morálni, znížme sa na úroveň tých, čo nechodia a niektorí ani nie sú veľmi morálni. Znížme sa – nie, aby sme hrešili, ale aby sme sa stali bratmi a sestrami hriešnikov. My, ktorí sme ako-tak usilovní a trochu aj majetní, znížme sa na úroveň menej šťastných a nemajetných. Nie, aby sme schvaľovali lenivosť a babráctvo, ale aby sme sa stali bratmi a sestrami nešťastných a chudobných. Z nášho zníženia nech sa zrodí nová blízkosť a z blízkosti vyrovnanie – to duchovné i sociálne. Tak sa medzi nami posilní dielo lásky a Kristova cirkev potvrdí svoje poslanie.