Niekedy pri mojich príhovoroch nadviažem na to, o čom sme už spolu hovorili. Skúsim aj dnes: Pred týždňom som poukázal na motívy, prečo byť kresťanom, a životný štýl pohanov som porovnal so životným štýlom kresťanov. List Efezanom, z ktorého čítavame po tieto letné nedele, bol totiž pôvodne určený na poučenie práve kresťanom, ktorí pochádzali z pohanstva. Apoštol v liste napomína, ale nezostáva pritom, aby povedal: Žite morálne! Apoštol zdôrazňuje: Žite radostne! Preto som svoj príhovor minulú nedeľu končil s tým, že v zápase s novodobým pohanstvom a staronovým dogmatizmom pomáha kvalita našej radosti.
Apoštol aj v ďalšej časti listu pokračuje na tejto myšlienkovej vlne. Opäť napomenie, aby sme nežili ako nerozumní (ako pohania utrhnutí z reťaze), a povie: Neopíjajte sa vínom (v ňom je samopaš), ale buďte naplnení Duchom. Možno nám uniká význam tohto protikladu. Všimnime si – apoštol nepíše: nepite víno, ale: neopíjajte sa. A potom, a to je dôležitejšie, víno spomína ako symbol radosti, pričom Ducha (Božieho) predstaví ako prameň tejto radosti. V zásade ide o to, že najlepšie pre nás je, ak niečo nerobíme preto, že musíme, ale preto, že nás to teší. A Pavol chce ukázať, že kresťanské posolstvo nie je v prvom rade lepšia morálka, ale lepší zdroj radosti.
Z čoho pochádza alebo v čom pramení tento zdroj radosti? Pavol ho označuje ako Ducha. V kresťanstve by to nemala byť novinka. Podľa biblických odborníkov bola pôvodne v modlitbe Otčenáš podľa Lukáša namiesto prosby: príď kráľovstvo tvoje, prosba: Nech príde tvoj svätý Duch! V knihe Skutky apoštolov (takisto od Lukáša) v rozprávaní o zoslaní Ducha Svätého čítame, že ľudia naplnení Božím Duchom zdali sa byť ako opití mladým vínom (Sk 2,13). Tento Duch je teda poznateľný podľa toho, že nám dáva silnú radosť, nadšenie; otvára ústa i srdce, dáva novú odvahu i nové vzťahy. Čo pre získanie takéto Ducha a následnej radosti môžeme urobiť? Pavol to naznačil tam, kde píše, aby sme využívali čas, lebo dni sú zlé. Niektorí to prekladajú presnejšie: Starajte sa, aby ste čas využívali na dobré, lebo dni sú naplnené zlým (Ef 5,16).
Ako sa to myslí? Predovšetkým je dobré uvedomiť si, že múdrosť, dar Ducha a radosť súvisia s časom. Čas si netreba predstavovať len ako fyzikálnu veličinu, ktorú dokážeme merať. Čas je niečo, čo sa míňa, čo nás uháňa i ničí. Ale čas je aj niečo, čo nás napĺňa a obohacuje. Od čoho to závisí? Od toho, čo pripomína Pavol, že času nedovolíme, aby nad nami vládol, ale aby sme vládli v ňom a s ním. Chápem, ak niekto povie, že nemá čas, chápem, ak sa niekto sťažuje, že sa musí naháňať, ale nesúhlasím s tým, ani keby som si ja sám takto sťažoval. Všimnime si. To, čo nazývame čas, nie je ako prúd mocnej rieky, ktorá nás unáša a my sme bezmocní. Čas je súbor okolností a vplyvov, v ktorých existujeme, a my si na tento čas sťažujeme, ak tie okolnosti vládnu nad nami a my nevládneme v nich. Apoštol nám preto radí, aby sme napĺňali svoj čas tým, čo je dobré, aby sme bojovali o svoj čas a nedovolili, aby naše dni boli naplnené zlým.
Všimnime si, že zvlášť moderné média sa radi titulujú ako Čas, Nový čas, Plus sedem dní či Plus jeden deň, a tak pod. Po slovensky novým informáciám vravíme noviny, ale napr. v nemčine sa noviny nazývajú Zeitung, teda niečo ako zachytávanie času. Obrazmi, myšlienkami, témami, ktoré uverejňujú, snažia sa zachytávať čas, ale ho aj vytvárať. Máme pritom skúsenosť, že často ide o falošný čas. Vtedy médiá nie sú zobrazovaním času, ale jeho prekrúcaním. Na takéto niečo myslel Pavol, keď napísal: Využívajte čas na dobré, lebo dni sú zlé.
Na českej katolíckej televíznej stanici Noe vysielajú zväčša vo štvrtok večer program pod názvom Putovanie po európskych kláštoroch. Programom sprevádza jeden z najznámejších holandských moderátorov Leo Fijen. V kláštoroch, ako je známe, dodržiava sa presné rozdelenie času. Delí sa na prácu, modlitbu a rekreáciu. Modlitba v kláštoroch sa výslovne nazýva bohoslužba hodín. Toho času a hodín, ktoré nevládnu nad nami, ktoré nie sú falošné, ale hodín, o ktorých sa chce povedať, že v nich spieva naše srdce spolu s anjelmi.
Veľmi odporúčam občas si pozrieť tie programy s Leo Fijenom. Možno začneme až závidieť múdrosť, radosť a zmysel pre realitu, ktoré majú mnísi a mníšky. V tých skutočných kláštoroch sú totiž ľudia úžasne inteligentní a zároveň radostní. Oni sami si nič o sebe nenamýšľajú, ale my ostatní môžeme na nich ľahšie rozpoznať, že na čas sa nepatrí vyhovárať, že čas možno vo vlastnej réžii tvoriť a popritom sa naozaj radovať!