Niektorí ľudia nosia radi čierne okuliare. Normálne si ich dávame vtedy, keď je veľké slnko. Niekto však nosí čierne okuliare z tzv. frajeriny a iný naopak z neistoty. Čierne okuliare nosia aj tí, čo nevidia vôbec, ale vraj aj takí, čo vidieť nechcú. Títo poslední sú najzaujímavejší. Vidieť nechcú alebo chcú sa tváriť, že nevidia. Môže sa to zdať divné, ale je to podobné, ako keď sa niekto robí hluchý, hoci nie je. Dozvie sa viac ako iní a pritom od neho nik nečaká, že niečo urobí.
Z dnešného evanjelia sme počuli o človeku, ktorý nevidel, ale po videní túžil. Svoju túžbu vidieť spojil s volaním na Ježiša, aby sa nad ním zmiloval. Mnohí okolo neho chceli, aby mlčal a nevolal na Ježiša. Ježiš však na jeho volanie zareagoval, hovoril s ním, a napokon mu oznámil, že jeho viera ho uzdravila.
V rozprávaní o uzdravení slepca je niekoľko zaujímavostí. Príbeh sa nachádza na konci 10. kapitoly Markovho evanjelia. V tejto kapitole sa spomína, že Ježiš ide s učeníkmi do Jeruzalema. Evanjelista Marek však túto cestu nelíči zemepisne. Kadiaľ šli, sa dozvedáme len okrajovo. V popredí autorovho záujmu sú témy, na ktorých sa Ježišovi učeníci overujú, či môžu Ježiša nasledovať. A tak sa v 10. kapitole dozvieme, ako Ježišovi učeníci chápu – alebo presnejšie nechápu –, o čo ide v manželstve, ako sa postaviť k majetku a ako k moci. Príbeh so slepcom na záver rozhovorov Ježiša s jeho učeníkmi vyznieva ako kontrapunkt k ich opakovanému nechápaniu.
V slepom mužovi, ktorý túži vidieť, je vykreslený pravý Ježišov učeník. Vie, že nevidí. Vie však, že Ježiš umožňuje vidieť. Kým Ježišovi učeníci oslovujú Ježiša jednoducho: učiteľ, slepec ho oslovuje mesiášskym titulom: Syn Dávidov. To je titul omnoho silnejší: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Človek Bohom poslaný, môj skutočný kňaz a kráľ, zjav mi Božiu lásku! Vo vtedajšom náboženskom a politickom prostredí Izraela nebolo takéto volanie želateľné. Preto slepca okríkali, aby mlčal. Ten však volal ešte hlasnejšie. Volal o zmilovanie, prosil o zmilujúcu, milosrdnú lásku. Keď sa ho Ježiš opýtal, čo presne si želá, vyslovil túžbu vidieť. A Ježiš neurobil nič iné, len mu oznámil: Veríš, teda vidíš, viera ťa uzdravila. Že v tomto rozprávaní ide naozaj o vykreslenie pravého Ježišovho učeníka, dosvedčuje aj to, že je zverejnené jeho celé meno: Bartimej, Timejov syn. Výslovne sa aj uvádza, že Bartimej hneď uvidel a šiel ďalej za Ježišom po ceste.
Ježišov učeník nechce byť slepý. Ježišov učeník si nechce nasadzovať čierne okuliare. Chce vidieť svet vo všetkých jeho farbách a odtienkoch. Ježišov učeník nechce robiť frajera a už vôbec sa nechce za čiernymi sklami skrývať. Nechce len tajne pozorovať iných a zbierať informácie, chce s Ježišom ísť a konať. V procese svojho hľadania a túžby vidieť stáva sa veriacim. Získava vieru, ktorá uzdravuje. Ježiš v tomto procese nemá úlohu čarodejníka. Ježiš nepovie: uzdravujem ťa. Ježiš povie: tvoja viera ťa uzdravila. Ježišova úloha v tomto procese je k viere motivovať, vytvárať vieru, že je možné vidieť a konať. Viera v tomto Ježišovom sprostredkovaní nie je slepé podriadenie sa niekomu – keďže neviem (nevidím), tak aspoň verím. Ale naopak: Keďže viem, že neviem (nevidím), tak bojujem o to, aby som videl. Tento zápas o videnie je vierou a že je tou dobrou vierou, dosvedčí uzdravenie.
Pýtal sa ma včera priateľ, ako dopadne synoda o rodine. Ťažko predpovedať. Možno zo synody nevzíde žiaden prevratný dokument, cez ktorý jasne zažiari milosrdná Božia láska pre všetkých. Ale súčasne neverím, že požehnanie dostanú len tí, čo sú takpovediac na papieri spravodliví. Na synode zazneli aj také hlasy, ako bol príspevok biskupa Jeana Paula Vesca z mesta Oran v Alžírsku. Biskup okrem iného povedal: Mám bratranca Bertranda. Oženil sa mladý, splodil syna. Manželka ho opustila, keď odišla s jedným z jeho priateľov. Mal vtedy sotva 30 rokov. Priateľ mu vzal manželku, ale nevzal mu túžbu byť manželom a otcom. Po nejakom čase sa bratranec civilne oženil. S druhou manželkou majú štyri deti. Keď bolo ich synovi 9 rokov, podrobil sa neveľmi vážnej operácii. Vinou anestézie zostal chlapec v kóme, s poškodeným mozgom. Dvadsať ďalších rokov je tento chlapec stále v opatere svojich rodičov. Koľko párov by zničila podobná skúška?, spýtal sa biskup. Koľko lásky a vernosti treba, aby manželia uniesli takú ťarchu! Ako nevidieť Božiu milosť, ktorá pôsobí v tejto rodine? Potom sa biskup Vesco obrátil na ostatných biskupov: Môžeme v mene Kristovom naozaj tvrdiť, že títo dvaja ľudia sú cudzoložníci? Naozaj im môžeme povedať, že by sa mali rozísť, aby mohli prijať sviatosť zmierenia a prijímať? Môžeme od nich naozaj žiadať, aby žili ako brat a sestra, keď manželská neha bola pre nich po všetky tie roky veľkou posilou?
Ľudia s čiernymi okuliarmi budú sa aj po takýchto svedectvách naďalej tváriť, že nepočujú a nevidia. Pápež František však zvolal synodu aj preto, aby sme my ostatní čierne okuliare odhodili a aby sme stále hlasnejšie volali: Ježišu, Bohom poslaný, náš jediný kňaz a kráľ, zjav nám všetkým pravú Božiu lásku!