V bočnej prístavbe nášho kostola je umiestnený obraz, na ktorom je zobrazená Panna Mária, ako šliape po hadovi, symbole zlého. Traduje sa, že je to kópia obrazu z kostola Najsv. Trojice v centre Bratislavy, pred ktorým sa konáva zasvätenia mesta Panne Márii – poškvrnení zasväcujú sa nepoškvrnenej, hľadajú ochranu pred zlým. Moderný svet ale nerozumie nepoškvrnenosti a nerozumie ani svojim hriechom. A už vôbec nechápe zasvätenie. My, čo chodievame do kostola, rozumieme?
Netreba začínať od nejakej dogmatickej výpovede. Treba začínať od vlastnej skúsenosti. Isté je, že k tej skúsenosti patrí, že nie sme bez chýb, nie sme bez hriechu. Platí to na každého z nás v osobnom živote a platí to aj na rovine spoločenskej. Bez toho, aby sme to priamo chceli, máme podiel na zle sveta. Napríklad blahobyt ľudí, nás na severnej pologuli zeme, prinajmenej čiastočne spočíva na vykorisťovaní ľudí na južnej pologuli. Povieme, že my sme to predsa nezavinili, alebo že to bolo dávno, keď západne štáty mali kolónie v Afrike... Nie je to celkom tak. Všetci v Európe a Severnej Amerike kupujeme tovary, ktoré sa vyrábajú v Afrike či v Ázii za také mzdy, kvôli ktorým by sa u nás neunúvali do zamestnania ani tí najchudobnejší. Takéto hriechy a mnoho iného sú tým, čo sa nazýva dedičným hriechom. Ide o zlo, ktorým sme všetci poznačení. Povrchní ľudia by to radi zviedli na ľudskú povahu alebo okolnosti. Podliehanie zlému si priznať nechceme. Horšie je, ak nehľadáme ani riešenie. Alebo ak to riešenie hľadáme len vo forme úniku od problémov. Vtedy sa podobáme dieťaťu, ktoré sa bojí písomky v škole, a tak radšej nejde do školy a urobí sa chorým. U detí sa to dá trochu pochopiť, u dospelých je únik od problémov ako riešenie neospravedlniteľné.
Dňa 8. 12. 1854 vyhlásil pápež Pius IX. dogmu, učenie cirkvi o nepoškvrnenom počatí Panny Márie: Mária bola uchránená od každej poškvrny dedičného hriechu. Dávno pred vyhlásením dogmy, niekedy okolo roku 700 po Kr. slávil sa vo východnom kresťanstve sviatok „Počatia sv. Anny“. V západnom kresťanstve sa o dve - tri storočia neskôr začalo toto počatie chápať ako počatie nepoškvrnené. Mnohí ľudia tomu nerozumejú, lebo si myslia, že normálne ľudské počatie je telesné, teda poškvrnené, a nepoškvrnené je potom v ich predstavách nejaké netelesné počatie.
Je to celkom inak. Ako raz povedal Ježiš, dobro i zlo pochádza z nášho srdca, nie z nášho tela. Pochádza z našich túžob, z našich motivácií a rozhodnutí. V týchto motiváciách a rozhodnutiach však nežijeme vo vzduchoprázdne. Nábožensko-poeticky povedané, ten vzduch, ktorý dýchame, je súčasne atmosférou dedičného hriechu. Otázka je, či je to jediná atmosféra, ktorú dýchame. Kresťanstvo verí, že to naše hriešne milieu (prostredie) je objaté ešte niečím väčším, a tým je milieu Božej lásky. Ovocím tejto lásky je pre nás predovšetkým Ježiš a jeho život – Ježiš ako stelesnená láska Boha. Reč cirkvi, a najmä slávenie cirkvi o Márii, Ježišovej matke ako nepoškvrnenej, pochádza potom z predstavy, že táto Božia láska, prejavená na Ježišovi, je taká mocná, že osobitným spôsobom od každej poškvrny dedičného hriechu uchránila spätne aj jeho matku Máriu.
Nemusíme o tom extra špekulovať. Sviatok Nepoškvrneného počatia P. Márie svedčí o tom, že dobrý kresťan nie je predovšetkým pesimista a nie je to ani človek, ktorý uteká pred problémami. Dobrý kresťan vie o svojich hriechoch i hriechoch sveta, ale ako najvyššiu kartu, ktorou hrá, vníma Božiu lásku. O nej napísal apoštol Pavol, že v nej si Boh nielen Máriu, ale nás všetkých vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske. V tejto viere vládzeme uniesť život, aj keď je ťažký, a konať v láske, aj keď sme hriešni.