Homília - 3. adventná nedeľa (C)

Flp 4,4-7

13.12.2015, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Hovorí sa, že pre malé deti je normálne tešiť sa aj z maličkostí a pre dospelých je zasa vraj typické, že vidíme všade problémy a sme potom často ustarostení. Neviem, či je to celkom tak, skôr si uvedomujem, že niektoré záležitosti mi robia väčšie starosti ako iné. U iných ľudí to môže byť inak, závisí to aj od povahy človeka a ďalších okolností.

Ako dnes počúvame apoštola Pavla, jestvuje však jedna starosť, o ktorú si robí starosť on a kladie to na srdce aj ostatným svojim priateľom. Možno to vyznie paradoxne, ale podľa apoštola máme si robiť starosť o radosť; máme sa starať, aby sme sa radovali. Pavol presnejšie formuluje: Radovať sa v Pánovi. Keď píše, že sa máme radovať v Pánovi, myslí Ježiša ako Krista čiže Pána. Zaujímavé, ako apoštol zároveň napomína: O nič nebuďte ustarostení. Starosť o radosť teda vylučuje iné starosti. Ako čítame ďalej, za ustarostenosť nemáme pokladať to, že máme určité potreby, ktoré predkladáme Bohu v modlitbe. Ustarostení sa však staneme vtedy, keď stratíme radosť a pokoj.

Apoštolova reč pochádza zo záveru jeho listu Filipanom. V krátkych vetách na záver akoby sumarizoval to podstatné. Za hlavný Pavlov odkaz možno pokladať jeho reč, že Pán je blízko. Z tohto dôvodu cirkev zaradila tento úryvok z jeho listu medzi adventné čítania. V advente máme prežívať, že Pán je blízko. Ako to však chápeme? Zdá sa, že blízko sú len Vianoce, nie Ježiš ako Pán, ako ten mocný, čo vyrieši naše problémy. Alebo predsa? Je pre nás Ježiš Pán a je blízko? Z historického hľadiska vieme, že kresťania tej celkom prvej generácie žili v predstave o blízkom príchode Krista. To znamenalo, že si predstavovali ukončenie reálneho sveta, v ktorom vládli zlí ľudia, a zrod nového sveta, kde bude vládnuť Kristus. Neskôr, keď koniec nenastával a Kristus ako Pán sveta sa nezjavil, predstava o blízkom príchode Krista sa zmenila. Kresťania naďalej vyznávali, že čakajú príchod Krista v sláve, ale predstava o jeho príchode sa stala cirkevnou a súkromnou. Cirkevnou v tom zmysle, že cirkev prijala samu seba za znamenie Kristovej prítomnosti: Je prítomný v konaní cirkvi, keď slávime sviatosti; je prítomný, keď hlásame jeho slovo; je prítomný, keď sa zhromaždíme v jeho mene a keď slúžime trpiacim. Súkromnou sa predstava o Kristovom príchode stala v tom zmysle, že sa spojila s našou osobnou smrťou, v ktorej sa stretneme s Kristom ako svojím Sudcom a Spasiteľom.

Táto cirkevná a súkromná predstava o Pánovom príchode je správna, ale zostal jeden veľký problém. Z očakávania blízkeho príchodu Pána sa stratil svet. Pán Ježiš ťa čaká v cirkvi a čaká ťa pri smrti. Ale čo svet? Kde sa zjavuje Pán svetu alebo kde sa koná súd nad svetom? Tu sa môžeme vrátiť k výzve apoštola:Ustavične sa radujte v Pánovi. Jasné, že radosť ako citový stav sa nedá prikázať. Radosť ako hodnota však áno. Dá sa k nej vyzývať, povzbudzovať. Radosť v apoštolovom chápaní je opakom zažitia niečoho zlého, opakom hriechu, hanby a poníženia. Radosť je dôsledkom spojenectva s Pánom, je viditeľným, uchopiteľným prejavom, že toto spojenectvo funguje. Táto radosť pomáha obstáť vo svete aj uprostred starostí. Takže môžeme povedať, že veriaci kresťan zažije Pánov príchod do sveta v tom, že napriek starostiam, ktoré reálne vidíme a azda aj riešime, nestaneme sa ustarostení, nervózni a ubití, ale sme radostní a pokojní.

Dá sa to vôbec? Dá sa to, ak človek žije z viery. Nie z náboženských predpisov, nie z náboženských citov, ale z viery. Z tej, v ktorej si zakladáme na Kristovi. Z neho čerpáme pochopenie sveta, iných ľudí i seba, v ňom sa vidíme. Spomeňme si, či máme pri sebe ľudí, ktorí nám pomáhajú niesť naše starosti, a to až tak, že máme radosť zo života. Spomeňme si na ľudí, na ktorých sa tešíme, z ktorých sa tešíme a ktorí nám zároveň pomáhajú v našich starostiach. Dobrí kňazi, dobrí spovedníci a radcovia, dobrí kresťanskí muži a kresťanské ženy boli a sú vždy tí, na ktorých sa tešíme, ktorí majú radosť a humor a ktorí zároveň berú vážne svoje i naše starosti i starosti sveta.

Priznám sa, že dávam si pozor na ľudí, zvlášť katolíkov, ktorí sa usmievajú, ale nikdy nič nekritizujú a tvária sa, že starosti nemajú, lebo sú veriaci. A takisto vyhýbam sa ľuďom, ktorí sú síce kritickí, a aj reálne vidia problémy, ale nakoniec šíria zlosť, znechutenosť a smútok. Jedni i druhí nepribližujú Pánov príchod, ale sa len motajú vo svojom pesimizme a vo svojom sebaklame. Kristov príchod do nášho sveta približujú len tí, u ktorých je múdro a veselo. Nebojme sa, máme na to, aby sme takými ľuďmi boli aj my a to hneď.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves