Prišli sme na slávnostnú vianočnú omšu. „Polnočná“ je pre nás zvláštna udalosť. Deje sa tu však naozaj niečo zvláštne? Zaiste, máme tu zvláštne vyzdobený kostol, znejú tu osobitné piesne, predniesli sme svoje vianočné vinše a azda sme aj plní zvláštnych pocitov, ktoré sme si priniesli zo štedrej večere. Toto všetko patrí k našim Vianociam, ale v zásade nejde o nič zvláštne, sú to naše zvyklosti, ktoré poznáme a po dlhé roky zachovávame.
Pri odpovedi na otázku, prečo to dnes vnímame ako niečo zvláštne, pomôžem si odkazom na čítania, ktoré sa čítajú z Biblie pri polnočnej sv. omši. Najviac nás vždy upúta čítanie z evanjelia podľa Lukáša, v ktorom sa spomína cesta Jozefa a Márie z Nazareta do Betlehema a narodenie dieťaťa. Cesta do Betlehema z úradných dôvodov a narodenie dieťaťa mimo zabezpečeného prostredia sú istým spôsobom zvláštne, ale také udalosti sa dejú a nevymykajú sa z rámca normálnosti. Zvláštnosť sa v príbehu objavuje vtedy, keď sa spomínajú pastieri, ktorým sa zjavil anjel. V pastieroch to najskôr vyvolá veľký strach. Anjel preto zareaguje výzvou, aby sa nebáli, a potom prejde k svojmu posolstvu: Nesiem vám dobrú zvesť; dnes sa vám narodil Spasiteľ, Kristus Pán. Dobrá zvesť potrebuje aj nejaké prístupové heslo či rozoznávajúci kľúč – znamenie. Za takéto znamenie označí anjel to, že pastieri nájdu celkom malé dieťa v jasliach. Príbeh z evanjelia vrcholí ako v nejakej opere. K anjelovi zvestovateľovi pridruží sa celý anjelský zbor, ktorý volá: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.
Ako prijímame zvláštnosť, ktorá sa cez zvestovanie anjela zjavuje vo vianočnom príbehu? Mohli by sme príbeh rozobrať teologicko-literárne, ale teraz v noci azda stačí povedať, že je to príbeh, ktorý si rozprávali kresťania už v prvom storočí nášho letopočtu ako príbeh prinášajúci radosť a pokoj. A tento príbeh si rozprávame stále, hoci ho dobre poznáme, opakujeme si ho na každé Vianoce, akoby sme chceli sami seba presvedčiť, že je to naozaj tak, že naozaj sa nám tu deje čosi zvláštne, že uprostred všetkých tých starostí a problémov v našich osobných a verejných životoch – básnicky povedané uprostred všetkej tej tmy,v ktorej musíme existovať –, žiari nám svetlo. Tým svetlom je poznanie, že zažiť radosť a pokoj je možné.
Radosť a pokoj zaiste očakávame od dobrých rodinných vzťahov, od priateľov, od istého ekonomického štandardu... Všimnime si obsah tradičných vianočných vinšov. Opakovane sa v nich spomína zdravie a šťastie, ale spomína sa aj božské požehnanie. Toto požehnanie je v anjelskej zvesti obsiahnuté tam, kde sa spomína, čo treba pokladať za dobrú zvesť. Je to narodenie Spasiteľa čiže Záchrancu a súčasne Krista čiže Pána pre nás. Potrebujeme nejakého záchrancu, potrebujeme nejakého pána? Áno, potrebujeme niekam patriť a byť chránení, sprevádzaní a milovaní. Z túžby po domove, istote, ochrane a láske dá sa robiť dobrá i zlá politika, dobré i zlé náboženstvo, lebo ide síce o naše osobné životy, ale nikdy len o ne. To, čo ma teší a čo ma životom vedie, nikdy nezačína ani nekončí len pri tzv. rodinnom kozube. (Napokon, koľkí ho naozaj majú?)
Podľa anjelskej zvesti prístupové heslo na rozpoznanie svojho Záchrancu a Pána je dieťa. Ktosi raz povedal, že dieťa vzbudzuje nežnosť aj u tvrdých ľudí a obmäkčuje aj veľkých hriešnikov. Keď Ježiš, dieťa z Betlehema, vyrástol, stal sa Pánom, prejavil svoju moc, ale vždy nežne, tak, že nevzbudzuje strach, ale priťahuje a očaruje. Veľmi si dnes prajem, aby sme precítili, že zvláštnosť Vianoc spočíva práve v tejto nežnej moci či mocnej nežnosti a že naše zamotané životné príbehy môžeme tiež zveriť tejto mocnej nežnosti a nájsť tak svoju pravú radosť a pravé uspokojenie.