Priateľ mi poslal k novému roku svoju úvahu o plynutí času, tak som sa ním dnes nechal inšpirovať.
Čím sme starší, tým viac sa nám zdá, že čas plynie rýchlejšie. Kedysi ľuďom vnímanie času určovala najmä príroda, striedanie dní a nocí, striedanie ročných období. V súčasnosti mnohí ľudia pracujú v tzv. nepretržitých prevádzkach, mnohí nepoznajú ani piatok ani sviatok. Ak sa niekto nazdal, že čas nám ušetria mobily a počítače, dnes už vieme, že tá nádej bola mylná. Nič sme neušetrili, len sme získali dojem, že viac stihneme, a tak sa ešte väčšmi naháňame. Za čím? Niekto sa naháňa za ziskom, iný len preto, aby prežil. Pokrok zúžený do predstavy blahobytu a moci sa stal modlou, ktorej obetujeme snívanie, myslenie, priateľov i čas, napísal priateľ. Ešte pred niekoľkými desaťročiami ľudia žili pre lepší zajtrajšok. Dnes sa žije na dlh, aby bolo dobre hneď. Na budúcnosť sa neverí. Nezobudila nás ani kríza. Utekáme pred ňou stále vpred. Vznikajúce konflikty chceme mať rýchlo za sebou, príčiny sa nevidia, ani neriešia.
Západná civilizácia ešte stále počíta roky podľa kresťanského letopočtu. Z kresťanstva však v Európe nezostal už ani obal, väčšine ide len o občasnú dekoráciu. Na rovnováhu medzi hodnotami slobody a zodpovednosti, individuality a solidarity, ktoré boli podporované zázemím rodiny a tradície, sa v mene tolerancie a voľného trhu rezignovalo. Ako by sa veci samy mali dostať do správnych koľají. Po dlhé roky sme v západnej civilizácii chceli šíriť našu vieru do celého sveta. Kedysi vieru náboženskú, potom aj politickú vieru v demokraciu a ekonomické slobody. Dnes väčšina ľudí vieru náboženskú i nenáboženskú stratila. Stratili sa aj priateľstvá a blízki, vytratilo sa nadšenie i rozum. Bez nich sa však nedá tvoriť demokracia ani ekonomika. Najmä nie bez viery. Nie takej, ktorá je zúžená na zákony, dogmy a formy, ale tej, ktorá dáva každému dňu naplnenie a zmysel.
Plynúci čas nemusí tiecť do zabudnutia, ani do poddajnosti voči hrozbám a zmätkom doby, ale do plnosti. O takej plnosti písal v liste Galaťanom apoštol Pavol: V plnosti času poslal Boh svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod Zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod Zákonom a mohli sme dostať právo synovstva. Plnosťou času apoštol nemyslel veľa hodín, ako keď sme v noci počítali sekundy, kedy nastane silvestrovská polnoc. Plnosťou času myslel kvalitu, ako keď dobrá kuchárka odhadne, že koláč je práve teraz správne upečený – ani o minútu prv, ani neskôr. Takouto plnosťou času nazval apoštol situáciu sveta, v ktorom sa zjavil Boh v Ježišovi. Plný, najvyšší čas, aby sme boli vykúpení teda vyslobodení spod Zákona. Zákonom myslel apoštol všetky ťažkosti života, ktoré sa vnímali ako nemenný osud, a najmä židovský náboženský zákon, ktorý strašil a súdil, ale nedovoľoval nadýchnuť sa. Dnes by apoštol pripomenul, že v Ježišovi sme oslobodení aj spod zákona neosobného času, zákona honby za blahobytom a ziskom. V opozícii voči Zákonu ohlasoval Pavol vzťah syna a dcéry, získanie domova z Boha a pred Bohom. Rodičia svoje deti v prvom rade nestrašia ani nesúdia, ale milujú, tvoria im domov. K láske zaiste patria aj nároky, ale bez lásky a domova sú nároky nič.
V obľúbenej rozprávke Malý princ od Antoine de Saint-Exupéry stretne malý princ obchodníka, ktorý predáva pilulky proti smädu. Načo to je?, pýta sa malý princ. Ušetríš veľa času, keď nebudeš musieť chodiť po vodu, hovorí mu obchodník. Keby som mal čas, pôjdem celkom pomaličky ku studničke, vzdychne si malý princ. Prajem nám všetkým v novom roku veľa takých studničiek, ku ktorým sa oplatí ísť, a ešte viac odvahy ponechať si čas, aby sme k nim naozaj išli. Nech nad nami nevládne čas, nech zažijeme plnosť času!