Niektorí z nás si dávajú občas predsavzatia, väčšina si robí aspoň plány. Tie plány sa zväčša týkajú celkom obyčajných vecí, ktoré potrebujeme vybaviť a stihnúť. Niekedy si plánujeme aj malé či väčšie radosti. Máme však aj nejaký program pre seba či dokonca pre svet a pre ľudí okolo nás? Aký-taký program niekto očakáva od kandidujúcich politikov pred voľbami. Ale o programe, ktorý by bol náš, pre náš život, sme možno nikdy ani neuvažovali.
Minulú nedeľu sme z Lukášovho evanjelia počuli, že Ježiš predstavil svoj program v synagóge v Nazarete, kde vyrástol. Hlavnou myšlienkou jeho programu bol postoj: Prichádzam hlásať radosť a oslobodenie chudobným, ponižovaným, nešťastným. Ježiš si tento postoj nevymyslel. Prišiel v sobotu do synagógy, ako chodievali všetci veriaci židia, a ako bolo zvykom, prihlásil sa, že prečíta biblický text. Ježiš si cielene vybral text proroka Izaiáša (Iz 61,1-2), v ktorom videl program pre seba. Dnes sme pokračovali v čítaní z Lukášovho evanjelia, kde sa spomína, ako Ježišovo vystúpenie v synagóge skončilo. Ježiša začali jeho krajania spochybňovať, odmietli ho, ba dokonca sa ho pokúsili zabiť.
Čo sa vlastne stalo? Ježiš predsa len čítal zo Sv. Písma, ako bolo obvyklé. Problém sa objavil vtedy, keď povedal, že tie slová Sv. Písma chce uskutočňovať, a to dnes. Pri svätých témach je často problém v ich aktualizácii. Pokiaľ sú niekde nad hlavou, nerušia nás, ale keď majú dostať konkrétnu podobu, môžu začať rozčuľovať. Azda to nie je až také zvláštne, že Ježiš narazil na odpor priamo doma v Nazarete. Najhoršie veci nezažijeme od ľudí, ktorí sú ďaleko, ale skôr od tých, ktorí sú blízko. Ľudia, ktorí nás poznajú (ak práve nevlastníme vysokú funkciu ani veľký majetok), ľahšie si do nás dovolia a ľahšie nám protirečia, ak máme iný názor, ako je zaužívané. Ešte viac nám protirečia, ak sa prihlásime k uskutočneniu niečoho svätého. Vtedy môže prísť reakcia: Prečo ty, v mene čoho, predsa teba a tvoju rodinu poznáme! Situácia pri Ježišovom vystúpení sa vyhrotila, keď Ježiš zobral na vedomie nevôľu svojich krajanov voči svojej osobe, ale zároveň pritvrdil: Dobre, chápem, doma nik nie je prorokom. Napokon, Boh posiela svojich poslov k tým, čo sú chudobní a utrápení, nie k drzým a namysleným... Pritom Ježiš použil príklady zo Sv. Písma o cudzincoch, ktorým Boh pomohol skrze prorokov. Jeho slová vyzneli asi tak, ako keď by sme dnes na stretnutí spolku bratislavských katolíkov povedali, že si žijú len sami pre seba a mali by sa radšej zaujímať o ľudí, ktorí sú chudobní, chorí, rozvedení či do kostola nechodiaci.
Zlomovým bodom bolo Ježišovo poukázanie na to, že základom viery v Boha je ochota slúžiť – nie však vlastným záujmom, ale ľuďom, ktorí sú utrápení a súčasne pokorní. Ježiš tým zadefinoval podstatu spoločenstva, ktoré sa raz nazve jeho cirkvou. Poznávacím znakom jeho cirkvi, vlastnosťou kresťanov, nemá byť zahľadenosť do seba, hovenie si v tom, čo poznáme, opakovanie naučeného či obrana vlastných predstáv a záujmov, ale vyjdenie zo seba, záujem o tých, ktorí majú starosti a problémy. Týmto ľuďom máme programovo prinášať oslobodenie a radosť. Pritom je kľúčové, aby sme svoju službu a záujem o iných neprežívali ako povinnosť, ale naozaj ako svoju radosť.
Apoštol Pavol, tak ako sme ho dnes počuli (1 Kor 12,31-13,13), by povedal, že svoj život máme prežívať ako veľkú lásku. To bolo preňho pravé náboženstvo. Láska je niekedy ťažká, ale vždy teší. Taká láska však nepochádza z nás, nedá sa vykonávať ako povinnosť. Je darom Božím a nedá sa poznať inak, ako len tak, že sa deje nesilene, prirodzene. Poznáme dobrých ľudí, ktorí stále nad niečím bedákajú. Takí ľudia nemajú radosť ani Ježišov program. Potom sú ľudia, ktorí síce nebedákajú, pokladajú sa za veriacich, dokonca sa aj usmievajú, ale nemajú skutočný záujem o nás. Záujem majú o nás len ako o zákazníkov, ktorým chcú „predať“ svoj náboženský tovar. Že to tak je, dá sa ľahko rozpoznať: Takíto ľudia nás nenaštartujú k radosti, necítime sa pri nich slobodní. Ježišov program môžu naozaj realizovať len tí, ktorí vidia problémy, ale iných nezaťažujú, lež oslobodzujú. Pritom ľudí vnímajú osobne, ich potreby a záujmy, a nemajú v sebe potrebu presvedčiť iných o svojich názoroch.
Dominikánsky kňaz a spisovateľ Timothy Radcliffe vo svojej knihe, ktorá vyšla aj v slovenčine pod názvom Vrhni sa do vody, píše o povolaní kňaza a kresťana a v tej súvislosti cituje slová jedného sprievodcu z rímskeho autobusu o pápežovi Jánovi XXII.: Bol to pápež, pri ktorom ste sa cítili ako človek (Vyd. Dominikáni, Zvolen 2014, s. 198). Obyčajný urobený človek sa cíti pri vás ako človek... Čo viac dodať? Rozumie tomu aj ten, kto nechodí do kostola. Nie je to všetko, čo si ako kresťana môžeme dať, ale je to začiatok a základ. Základ na to, aby sme žili Ježišov program: prinášať radosť a oslobodzovať. Dá sa to len vtedy, keď sa sami necháme nadchnúť a oslobodiť.