Naša krajina sa nachádza pár týždňov pred voľbami. Nie, nechcem ani náhodou hovoriť o výbere niektorej politickej strany. Len mi napadlo také prirovnanie: Kresťania sa pred veľkou udalosťou, pred veľkonočnými sviatkami, stišujú, aby tú veľkú udalosť mohli zažiť, a politici sa naopak snažia občanov rozrušiť a ohúriť, aby ich presvedčili a získali na svoju stranu. Pôstna kresťanská kampaň sa nás teda snaží uviesť do ticha, v zmysle dnešného evanjelia odviesť na púšť, politická stranícka kampaň sa nás snaží uviesť do (z)hluku podujatí, diskusií, obrazov a slov. Ktorý spôsob kampane lepšie funguje?
Pozrime sa na dnešné evanjelium, ako nás informuje o tom, čo Ježiš získal zo svojho púštneho pobytu. Najskôr sa našej pozornosti ponúka dramatické rozprávanie o pokúšaní diablom. Pokúšanie je trojaké, diabol vyzýva Ježiša robiť zázraky: Premeniť kamene na chlieb, zmocniť sa vlády nad celým svetom, skákať z najvyššej veže chrámu a nezabiť sa. Ježiš odmieta riešiť hlad premenou kameňov na chlieb, odmieta vládu nad svetom a odmieta aj akrobacie nad múrmi chrámu. Môžeme sa pýtať, čo toto rozprávanie vlastne znamená. K odpovedi sa dostaneme, keď si všimneme, že v dialógu medzi Ježišom a diablom ide vlastne o náboženstvo. Diabol ponúka náboženstvo zázrakov, atraktivity a moci. Že takéto náboženstvo je diabolské, nemusí si každý na prvý raz všimnúť a môže tomu podľahnúť.
Môžeme si položiť aj ďalšiu otázku: Prečo šiel Ježiš na púšť? Ak je púšť miesto, kde nás diabol pokúša, nevystavoval sa zbytočnému riziku? Ak sa ešte raz pozrieme na text Lukášovho evanjelia, zbadáme, čo sa tu naozaj píše: Duch vodil Ježiša štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal (Lk 4,1-2). Teda Duch Svätý, ktorý napĺňal Ježiša od jeho krstu, vodil Ježiša po púšti. Púšť, stíšenie, ticho a pôst je teda priestor, ktorým nás vodí Duch Svätý, nie diabol. Ale možno sa stále pýtame: Nepokúšal diabol Ježiša práve preto, že sa vystavil riziku púšte? Nie, diabol pokúša vždy, ale ty ho rozpoznáš a odmietneš práve vtedy, keď vieš byť aj na púšti.
Púšť v evanjeliu neznamená jednoducho púšť, ale ide o odkaz na skúsenosť Izraela, ktorý vyšiel na púšť z Egypta. Opustil istoty, aby na 40 symbolických rokov zostal visieť v prázdnote, v priestore nikoho a ničoho. Práve v tomto priestore však mohol mať Mojžiš zjavenia a Izrael sa mohol stať skutočným národom; práve tu sa masa úbožiakov, ktorá nevedela odkiaľ a kam, zmenila na ľud Boží, ľud vyvolený. Podobné platí i pre nás. Len ten, kto si nájde čas sám pre seba, kto spozná seba samého, môže zmysluplne žiť svoj život. Naopak, kto je stále nasadený v akcii a nedožičí si pokoja, slabne a upadá. Platí to pre rozhodovanie v politike, platí to pre osobný život a platí to aj pre náboženstvo. Nemožno prehliadnuť, že žiaľ, cieľom predvolebnej kampane nie je občana poučiť, ale skôr ho ohúriť, ohučať, aby ľahšie podľahol vábeniu. V osobnom živote sa mnohí tak naháňajú a majú toľko aktivít (ktoré samy o sebe môžu byť aj užitočné), že si už nedokážu zachovať odstup a ich život sa začína podobať loďke bez vesiel. Ešte sa vezú, ale už nič neriadia, sú unášaní prúdom.
Ako som naznačil, v rozprávaní o Ježišovi na púšti ide najmä o správne náboženstvo. Môže ním byť však náboženstvo, môže ním byť cirkev plná aktivít a veľkých podujatí ? Môže byť tým správnym náboženstvom cirkev veľkých kostolov, cirkev mocných úradov, cirkev bohatá a zabezpečená? V Lukášovom evanjeliu hneď po rozprávaní o púšti nasleduje v tej istej kapitole príbeh o Ježišovom vystúpení v nazaretskej synagóge. Tam vtedy Ježiš predstavil svoj program. Program toho skutočného náboženstva: Duch Pánov je nado mnou, poslal ma hlásať evanjelium chudobným, uzdravovať skromných srdcom, oznámiť oslobodenie a vyhlásiť milostivý rok Pánov (Lk 4,18-19). Akoby sa chcelo povedať: Vďaka pobytu na púšti si Ježiš urobil jasno, odmietol náboženstvo bohatstva, atraktivity a moci a zvolil náboženstvo oslobodenia, pokory a milosrdenstva. Je to však každému z nás jasné? Pápež František na začiatku svojho pôsobenia vydal text pod názvom Radosť evanjelia. V tomto texte ide o program pre cirkev našej doby. Kto z nás, kto z našich biskupov a kňazov však naozaj hľadá, ako tento program uviesť do života na Slovensku?
Včera pricestoval pápež František na návštevu Mexika. V reči pred miestnymi biskupmi pripomenul, že musíme odmietnuť paralýzu starými odpoveďami na nové otázky, odmietnuť klerikalizmus a cirkev budovať ako domček. To bol odkaz na tradíciu Panny Márie, patrónky Mexika a celej Latinskej Ameriky, ktorá je tu uctievaná ako Panna Mária Guadalupská. Podľa zaujímavej tradície sa tam zjavila Panna Mária chudobnému Indiánovi menom Juan Diego. Bolo to v roku 1531, krátko po dobytí Mexika španielskymi dobyvateľmi. Panna Mária mala vtedy povedať Juanovi Diegovi, že si želá, aby jej postavili posvätný domček. Pápež pripomenul, že Boh i človek sa dobre cítia v domčeku, tam, kde je milosrdne a skromne. K tomu dospel Ježiš na púšti, k tomu sa na púšti posilnil. K tomu sa máme v tomto pôstnom čase posilniť aj my. Aby sme v sebe, v našej cirkvi, v našej farnosti, v našich rodinách budovali takýto domček, priestor, ktorý nás zohreje, ochráni a posilní.