Ak by sme si dali trochu námahy, asi by sme si dokázali spomenúť na zážitky, ktoré sa dajú označiť za úžasné či krásne. Také zážitky nie sú každodenné. Slnko vychádza každý deň, ale len zriedkakedy sme pri jeho východe v správnom čase a na správnom mieste, aby sme si východ slnka naozaj vychutnali. Kto má šťastie na dobrého muža alebo dobrú ženu a nepracuje celé týždne ďaleko od domova, vidí svojho najbližšieho každý deň, ale úžasný zážitok aj s tým najmilovanejším nebude každý deň. Veríme v Boha, niektorí z nás prídu do kostola týždeň čo týždeň, ale aby sme zažili úžasnú radosť zo svojej viery, tiež to nebýva každý deň.
Potrebujeme však vôbec nejaké úžasné zážitky? Nie je to len niečo emocionálne navyše, čo síce poteší, ale nie je z toho inak žiaden úžitok? Na 2. pôstnu nedeľu čítame v našich kostoloch rok čo rok rozprávanie nazývané premenenie Pána. Pánom sa tu myslí Ježiš a premenením zvláštne zjavenie, ktoré zažili jeho apoštoli. Zjavenie malo vizuálnu i zvukovú podobu. K tej vizuálnej patrilo, že Ježiš sa im javil ako prežiarený svetlom, zároveň apoštoli videli aj ikonické postavy svojej náboženskej tradície – Mojžiša a Eliáša. Ku zvukovej podobe zjavenia patrilo, že počuli hlasy. Najprv rozhovor medzi Ježišom, Mojžišom a Eliášom, potom hlas z oblaku. Ten Ježiša označil za Božieho Syna, ktorého treba počúvať. Súčasťou zjavenia bola aj skúsenosť tajomstva. V evanjeliu sa píše, že apoštolov premohol spánok, a potom ich zahalil oblak. Oba úkazy naznačujú, že zážitok nemali pod kontrolou, boli ním zaskočení až premožení.
Minulú nedeľu som spomenul, že nie je dobré, ak sa náš život podoba loďke bez vesiel. Tak dopadnú tí, ktorí sa naháňajú, ale nepoznajú stíšenie a pokoj. Prečo potom vyhľadávať zážitky, ktoré našu kontrolu nad situáciou vypnú a nás premôžu? Predovšetkým si povedzme, že nejde o vyhľadávanie zážitkov samotných. Peter a ďalší nasledovali Ježiša preto, lebo sa nadchli jeho programom. Poňatie náboženstva, ako ho reprezentoval Ježiš, bolo uzdravujúce. K tomu programu patrilo aj uvádzanie či zasväcovanie Ježišových priateľov do skúsenosti, ktorou on sám prešiel. Pamätáme si, čo pre Ježiša znamenal pobyt na púšti. Prvoradé tam nebolo pokúšanie diablom, ale získanie sily, ktorá umožní rozpoznať a premôcť aj diabla. Tentoraz Ježiš nevzal učeníkov na púšť, ale vystúpil s nimi na vrch. Ako píše evanjelium, nešli na turistiku, vystúpili na vrch modliť sa. V samote, v tichu, pri modlitbe sa konfrontovali s vlastnou náboženskou tradíciou a prehodnocovali ju – preto tam boli Mojžiš a Eliáš. Peter a tí ďalší dvaja aj snívali a báli sa. Chceli si podržať krásu zážitku, ale zistili, že to nejde, to zjavenie ich premohlo.
V čom spočívala sila toho zážitku? Azda v sile emócií? Emócie v náboženstve, v láske alebo v umení nie sú zlé, naopak, sú vítané, nemôžu byť však cieľom, sú len súčasťou zážitku. Cieľom Ježišovej cesty na vrch bola modlitba. V modlitbe sa vystavujeme vplyvu toho, ktorý je silnejší ako my. Na ňom je, ako nás osloví. Keď sa ešte raz pozrieme na dnešné evanjeliové rozprávanie, všimneme si, že ten úžasný zážitok s Ježišom mal svoj obsah. Mojžiš a Eliáš sa s Ježišom rozprávali o jeho odchode čiže o jeho smrti v Jeruzaleme. Mená Mojžiša a Eliáša v tomto rozprávaní pritom neoznačujú len ich osoby, ale autoritu celej náboženskej tradície, to, čo židia nazývali Zákon a Proroci a čo my nazývame Svätým Písmom Starej zmluvy. Zážitok premenenia Pána ohlasuje, že k obsahu tejto tradície patrí odteraz ako hlavná autorita Ježiš. On a cez neho sa odteraz vysvetľuje Sväté Písmo. On stojí nad Mojžišom a Eliášom – o ňom povie Boh sám: Jeho počúvajte!
Ak ide niekto na koncert (či už klasickej alebo rokovej hudby) a má z toho skvelý zážitok, môže to mať dvojaký následok. Ten jednoduchší je povznesená nálada, ktorú by sme si niekedy radi opätovne navodili, ten iný, dôležitejší môže byť, že niekto je zážitkom taký dotknutý, že nezostane len pri emócií a z poslucháča sa časom stane nositeľ či tvorca zážitku. Niektorí veľkí umelci takto spomínajú na zážitok, ktorý bol ešte v ich detstve, na začiatku ich umeleckej kariéry. Nevzbudil v nich len náladu, ale sen, ktorý sa postupne prostredníctvom namáhavej práce stal skutočnosťou.
Podobne by sme sa mali zachovať v náboženskom zážitku. Nejdeme hľadať emócie, ideme sa modliť. Preto sa správny veriaci človek nemodlí len srdcom, ale aj rozumom, svojimi radosťami i bolesťami, svojimi priateľstvami i svojou samotou, celým svojím telom. Spozná sa to podľa toho, že nezostaneme len na chvíľu citovo nabudení, ale staneme sa cez Ježiša uzdravení a premenení. Prajeme si všetci takúto premenu!