Keď súčasný pápež František v roku 2013 nastúpil do služby, bolo krátko pred veľkonočnými sviatkami. K povinnostiam pápeža, ako je známe, patrí aj to, že vedie veľké sviatočné bohoslužby. Na prvý deň veľkonočného slávenia, na Zelený štvrtok, František prekvapil, že neslávil sv. omšu na pamiatku Ježišovej poslednej večere v niektorom z veľkých rímskych bazilík, ale v jednom väzení. V biskupských kostoloch patrí k bohoslužbe na Zelený štvrtok aj zvyk umyť nohy niekoľkým prítomným. Vždy to boli starostlivo vybraní seriózni muži, ktorí si svoje nohy vopred doma dobre umyli. František v tom väzení prekvapil aj tým, že nohy umyl aj väzneným ženám, dokonca jednej moslimke. Nedávno dal aj úradné odporúčanie, aby pri tomto zvyku na Zelený štvrtok biskupi vo svojich kostoloch umývali nohy nielen mužom, ale aj ženám.
Františkovo konanie vzbudilo pozornosť i údiv. Nedivím sa, že médiá si všimnú každú udalosť, ktorá sa javí ako netradičná v našej cirkvi. Skôr sa divím tomu, ako málo za normálne pokladáme to, čo nám Ježiš zanechal ako úplnú podstatu svojho konania. V Jánovom evanjeliu Ježiš zdôrazňuje túto podstatu na záver umytia nôh: Chápete, čo som vám urobil? Keď som vám ja (podľa vás učiteľ a pán) umyl nohy, aj vy máte jeden druhému nohy umývať. (Jn 13,12-15)
Podstata evanjelia je teda umývanie nôh? Iste, záleží na tom, či to chceme brať doslovne. V danej chvíli to gesto Ježišovi napadlo ako najpotrebnejšie. Jeho priatelia prichádzajú na slávnostnú večeru. Jeho berú ako najväčšiu autoritu v spoločenstve. Prichádzajú v sandáloch alebo bosí. Nohy majú zašpinené z prachu ulice. Počítalo sa s tým, že nejaký sluha im umyje nohy. Prekvapujúco to urobil sám Ježiš. Chcel ostatným ukázať, že najdôležitejšie je slúžiť. Slúžiť s láskou a z lásky. Obetovať sa, darovať sa jeden pre druhého. Nejde teda o umývanie nôh ako také, ide o najpotrebnejšiu službu v danej chvíli na danom mieste. V našich podmienkach by možno Ježiš šiel nakúpiť, všetko by sám priniesol a pripravil na stôl. Asi by nezabudol ani na starších osamelých ľudí a pozval by ich na večeru. Teda vôbec nejde o to, či nám raz za rok v kostole slávnostne umyjú nohy, ale či v každodennom živote slúžime jeden druhému a konáme, čo je najviac potrebné.
Naša cirkev vidí v Ježišovom konaní pri poslednej večeri ustanovenie sviatosti eucharistie a sviatosti kňazstva. Toto ustanovenie cirkev odvodzuje od Ježišových slov, keď povedal: Vezmite a jedzte, vezmite a pite, robte to na moju pamiatku. Môže byť zaujímavé, že správu o týchto slovách nájdeme v Matúšovom, Markovom i Lukášovom evanjeliu, ba aj u apoštola Pavla, ale v Jánovom evanjeliu namiesto spomienky na to, ako Ježiš lámal chlieb a podával kalich s vínom, nájdeme správu o umývaní nôh. Akoby Jánovo evanjelium chcelo poukázaním na Ježišovu službu povedať: Áno, lámeme chlieb na Ježišovu pamiatku, pijeme kalich na znak novej zmluvy medzi nami a Bohom, ale zmyslom toho všetkého je to, na čo poukazuje umytie nôh. Zmyslom konania tej pamiatky (zmyslom sv. omše) nie je opakovanie rituálu. Zmyslom nie je šepkanie či spievanie slávnostných slov. Zmyslom konania pamiatky na Ježišovu poslednú večeru je služba. A ten zmysel naplníme vtedy, keď budeme konať ako Ježiš. My sa vlastne preto modlíme sv. omšu a vyslovujeme slová z Ježišovej večere, aby sme to dokázali, aby sme sa stali ním, aby sme boli ako on.
Pred pár dňami sa odohrali strašné scény v hlavnom meste Európy, v Bruseli. Jeden z katolíckych arcibiskupov zo Sýrie, Jacques Behnan Hindo, sa po atentátoch vyslovil, že nevinní občania v Európe platia za to, čo európske mocnosti zasiali v posledných rokoch v Sýrii a Iraku. Ostro kritizuje politiku najmocnejších západných štátov, ktoré kvôli svojim záujmom už veľmi dlho podporujú štáty s najnásilnejšou podobou islamu. Mám pochopenie pre slzy európskej komisárky pre zahraničnú politiku (bolo ju vidieť, ako plače po správe z Bruselu), povedal arcibiskup Hindo, ale pripomínam, že v Sýrii už päť rokov sú vyvražďované tisíce moslimov a kresťanov, žien, mužov a detí, pre ktorých neplače nikto. Citujem tohto biskupa zo Sýrie, aby sme službu v zmysle Ježišovho umytia nôh nevideli len vo svojej súkromnej sfére, ale hľadali riešenia ako slúžiť spravodlivosti a mieru aj vo svete. Napokon za tragédie vo svete sú priamo zodpovední aj nami volení politici.
Neviem zatiaľ, kde dnes a komu František umýva nohy. V našom kostole nohy neumývame, napokon to teraz ani nik z nás nepotrebuje. Počas spevu piesne Kde je láska opravdivá, budeme zbierať peniaze. Navrhujem, že peniaze z dnešnej zbierky nedáme na farské potreby, ale človeku, rodine, ktorá medzi nami patrí k najchudobnejším. Prosím, príďte mi po sv. omši povedať, kto by tie peniaze z dnešnej zbierky najviac potreboval. Vopred ďakujem a prosím o spoločnú modlitbu, aby sme rástli v Ježišom naznačenej službe a mali z toho úprimnú radosť.