Homília - 5. pôstna nedeľa (B)

Jer 31, 31-34

29.3.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Po tieto dni pred veľkonočnými sviatkami prichádzajú katolícki kresťania častejšie na svätú spoveď. Tak ako sme my ľudia rozdielni, rozdielna je aj naša motivácia. Spoločná je snaha duchovne sa sústrediť na sviatky a zažiť určité povzbudenie. Niekto sa chce len jednoducho s kňazom pomodliť, iný sa chce poradiť, iný chce opäť nadviazať prerušené spojenie s Bohom a cirkvou. Na viacerých starších ľuďoch vidím radosť zo stretnutia s kňazom – sviatosti cirkvi vnímajú ako malé pohladenia, malé znaky toho, že si ich vážime, a osobitne, že Boh si ich váži a na nich nezabúda. Na niektorých mladších ľuďoch zasa možno vidieť, že celkom nevedia, prečo prišli. Vedia, že robia chyby a asi aj hriechy, ale hovoria si: Je to také dôležité, nerobia podobné veci aj iní, a potrebujem o tom rozprávať niekomu cudziemu?

Sviatosti cirkvi by som rád videl ako znamenia lásky, ktorými sa nás Boh dotýka cez našich bratov a sestry vo viere. Základnou sviatosťou je krst, ale najčastejšou sviatosťou je jedlo, prijímanie svätého Ježišovho chleba. Tak ako je nám prirodzené jesť každý deň, malo by byť pre nás prirodzené aj deliť sa o Ježišov svätý chlieb vždy, keď sme na spoločnom slávení Ježišovho slova pre nás a jeho obety za nás. Niekto sa však pýta: Môžem len tak ísť na sväté prijímanie, nemal by som mať celkom čisté svedomie, a teda nemal by som ísť vždy najprv na sv. spoveď? Ťažko je niekoho hodnotiť (vrátane seba), nakoľko má celkom čisté svedomie. Podľa proroka Jeremiáša (z ktorého sme dnes čítali) si však túto otázku treba položiť inak: S kým som uzavrel zmluvu, s kým udržiavam spojenectvo, s kým sa priatelím?

Izraelský ľud, Ježišov národ, hlásil sa k spojenectvu s Bohom. Cítil sa byť Bohu zmluvne zaviazaný. Veriaci človek Starého zákona žil v predstave, že Boh sa voči nemu nezachová svojvoľne, že Boh je spoľahlivým partnerom. Človek len mal dodržať zmluvu, držať sa tej Bohom podanej ruky, ktorá ho vyviedla z otroctva do slobody. Rodič vedie svoje malé dieťa za ruku, ale keď dieťa vyrastie, zväčša sa už nechce držať ruky, chce byť samostatné. Je to azda neúcta voči rodičovi? Prorok nám povedal, že Boh vie o našej túžbe dospieť a že aj Boh chce dospelejšiu zmluvu. Azda sa ani nedá krajšie vyjadriť, na čom má táto dospelejšia zmluva spočívať, ako to povedal prorok: „Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca. Nik nebude poúčať druhého a nepovie svojmu bratovi: Poznaj Pána, pretože ma budú poznať všetci, malí i veľkí...“ (Jer 31, 33-34) Z týchto slov proroka môžeme poznať, o čo ide. Nie, nie je hriechom pustiť rodičovskú ruku a byť samostatný, ale je hriechom nenaplniť svoju samostatnosť, svoju dospelosť niečím pekným, čo by bolo ako Boží zákon v našom srdci. Ten Boží zákon v našom srdci nemá mať podobu poúčania, ale má byť vlastným poznaním, našou vlastnou skúsenosťou Pána, jeho usmernenia pre nás.

Ježiš raz vysvetlil podobu tejto skúsenosti aj na obraze zrnka, ktoré sa stráca v zemi, aby v skrytosti zeme vydalo zo seba nový život. Znie to až podivne tvrdo, ale je to tak: Kto si chce priveľmi zachovať život na tomto svete, kto sa kŕčovito drží sebarealizácie v tomto svete, nakoniec príde o všetko. Ak si niečo máme odovzdávať vo sviatostiach, tak je to práve táto skúsenosť strácania sa v láske, skúsenosť plodného života. Strácanie sa v láske, samozrejme, nesmie byť útrpné, podriadené, ale hrdé. Aj láska je príťažlivá, len keď je hrdá, seba- a Bohavedomá, nie seba podceňujúca či uplakaná. Ako je známe, moderným ľuďom sa vyčíta, že chcú sa mať rýchlo dobre, že chcú využiť každú príležitosť na vlastné šťastie, a potom nedokážu žiť vo verných manželstvách, nevážia si život, netešia sa z detí či nedokážu doopatrovať starnúcich rodičov. Niektorí kresťania sa nazdávajú, že je to preto, lebo dnešní ľudia nepoznajú Božie prikázania. Teológ Paul Zulehner z Viedne oponuje a tvrdí, že podľa dlhodobých sociologických výskumov ľudia v Európe chcú žiť vo verných manželstvách, ochranu života pokladajú za dôležitú a nepokladajú za správne, aby ich rodičia zomreli opustení. Namieste je potom otázka, prečo sa to nedarí žiť? Zulehner odpovedá, že ľudia nie sú horší ako kedysi, ale že sú viac zraniteľní. Cirkev preto nemá viac karhať, ale má viac posilňovať, ako keď mladému stromčeku v záhrade poskytneme oporu. Tou oporou pre ľudí nie je viac kontroly, ale viac svedectva o skúsenosti s Bohom, ktorá pochádza z našej modlitby a našej lásky.

Toto svedectvo si chceme odovzdať aj dnes pri slávení našej bohoslužby, aj pri slávení pokánia. Nech je nám toto svedectvo skutočnou inšpiráciou a oporou. Vďaka za každého, kto sa tomuto svedectvu otvára, rozumie mu, dôveruje a ponúka ho ďalej.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves